Ako kybernetik Bogdanov rozzúril Lenina

Ako  kybernetik  Bogdanov rozzúril Lenina

            Dnes už len málokoho zaujíma ruská história, aj keď je veľmi zaujímavá, dramatická až tragická a aj veľmi poučná – hoci ako hovorí Hegel celé ľudské dejiny dokazujú, že ľudia si z dejín žiadne poučenie neberú. Kybernetici hovoria, že dejiny sú čierna skrinka bez vstupu a teda história ako systém je neriaditeľná. Poučenie z histórie je skôr počudovanie: ako mohli ľudia vyše sedemdesiat rokov veriť, ako sa to dnes ukazuje, v dosť veľké bludy. V našom prípade je to príbeh zo začiatku 20. storočia: príbeh niekdajších skoro až priateľov, neskôr až nepriateľov, najmä zásluhou Leninovho inkvizičného postoja.

            V apríli roku 1908 vo svojej vile na ostrove Capri, Maxim Gorkij, v tom čase už svetoznámy spisovateľ, chcel zmieriť Lenina s Bogdanovom. Kto to vôbec bol ten Bogdanov (vlastným menom Malinovskij)? Lekár, biológ, filozof, politik, spisovateľ (zakladateľ ruskej vedeckej fantastiky), dnes možno povedať, že vedec svetového formátu. Ale nenarodil sa v správnej dobe. Dovolil si, súc ovplyvnený fyzikom Machom, napísať filozofické dielo Empiriomonizmus (I., II., III., 1904-5-6) a to nemal urobiť. Ako píše známy sovietsky filozof E. Ilienkov, Lenin sa po preštudovaní tejto knihy „náramne rozhneval a rozzúril“. Pokúsil sa mu priateľsky, ovládajúc hnev, ústne aj písomne vtĺcť do hlavy, kam, prečo a ako ho jeho samorastlá „empiriomonistická“ logika odvádza bokom od hlavných ciest revolučného marxizmu (citované podľa Ilienkova: Dialektika konkrétneho a abstraktného, Pravda, 1985). To všetko pre jednu knihu. Bogdanov si to odniesol najmä v jednej z nemnohých Leninových súvislých knižiek o filozofii Materializmus a empiriokriticizmus, kde bol predmetom Leninovej zdrvujúcej, avšak nekvalifikovanej kritiky. V. I. Lenin znamenal podľa slov ruského historika, generála Volkogonova, začiatok teroru v Rusku. Lenin – začiatok teroru, tak nazval Volkogonov posledný diel svojej trilógie o Stalinovi, Trockom a Leninovi. Kým v prvom dieli ešte stavia Lenina ako protiklad Stalina, už v závere dielu o Trockom smutne píše o jakobínstve vodcov ruskej revolúcie na čele s Vladimírom Iľjičom. Volkogonov, ktorý ako prvý historik sa dostal ku tajným archívom, vie o čom hovorí. Politika boľševikov znamenala prvé koncentračné tábory a masové popravy už v roku 1918.

            Načim povedať, že hoci, podľa Volkogonova, len v Sovietskom zväze do roku 1990 vyšlo 653 miliónov výtlačkov Leninových spisov v 125 jazykoch, čo ako ironicky konštatuje je zvláštny prejav sovietskeho nadbytku a blahobytu, Lenin napísal v podstate jedno súvislé filozofické dielo – Materializmus a empiriokriticizmus – v ktorom, asi nie náhodou, venuje zdrvujúcej kritike Bogdanova celú knihu. Asi tušil, že Bogdanovov  Empiriomonizmus je nad jeho sily; veď aj Filozofické zošity, ktoré študovali generácie leninských filozofov, sú len nesúvislé a dosť zmätené poznámky. Ostatné brožúrky ako napríklad Proletárska revolúcia a renegát Kautsky ap. sú ideologické a politické agitky. V tejto sa porátal s renomovaným rakúskym marxistom Karolom Kautskym a s  jeho knižkou ”Diktatúra proletariátu”. Obsah kritiky je zrejme jasný už z nadpisu, zaujímavejší je spôsob a štýl kritiky. Na tvrdenie Kautskeho, že základný rozdiel medzi dvomi socialistickými smermi (t.j. medzi boľševikmi a menševikmi) je rozdielom medzi  diktatúrou a demokraciou, Lenin reaguje v niečo viac ako stostránkovej brožúre spŕškou nadávok, invektív, osočovaní, ale už pomenej argumentmi. Výrazivo ako: ”ani čo by v spánku prežúval močku, slepé šteňa, strká ňucháč, somárske uši, náš knihomoľ, tuposť filistra, ap., hovorí samo za seba. A vedecký argument za všetky: ”Proletárska revolúcia je milión ráz demokratickejšia ako hocktorá buržoázna demokracia; sovietska moc je milión ráz demokratickejšia ako najdemokratickejšia buržoázna republika”.

            O čo vôbec v tomto filozofickom spore Lenin-Bogdanov išlo? Po neúspešnej revolúcii v roku 1905 hľadala skupina ruských intelektuálov-marxistov nové prostriedky ako reagovať na najnovšie výsledky prírodných vied, najmä v gnozeológii. Veľmi populárnou sa stala najmä filozofia emiriokriticzmu  v podaní fyzika Macha (veľmi inšpiroval a j Einsteina) a  Avenaria. Išlo v podstate o posilnenie úlohy subjektu, individuálnu skúsenosť pri skúmaní nielen prírodných, ale aj spoločenských javov. Bogdanov zdôrazňuje sociálnu organizovanosť skúsenosti, podľa neho aj samotná spoločnosť nie je len pasívnym odrazom spoločenského bytia, ale je aj výsledkom ľudskej vôle utvárať spoločenský život; práve tento moment vedie Bogdanova ku pojmom organizovanosti a riadenia zložitých spoločenských  javov, ktoré nazval komplexami (pojem, ktorý sa v kybernetike objavil až o 50 rokov neskôr) a to je už priama cesta ku kybernetike ako vede o riadení zložitých systémov. To bol filozofický základ, ktorý viedol Bogdanova k napísaniu Tektológie – všeobecnej organozačnej vede. Zdá sa, že tento teoretický prechod bol pre Lenina náročný. Leninov postup pri kritike Bogdanova (fakticky v celej knihe Materializmus a empiriokriticizmus), je schematický a dogmatický: podľa Lenina je jedinou správnou filozofiou dialektický materializmus. Ak niekto sa mýli vo filozofii (ako podľa Lenina Bogdanov), mýli sa aj v politike, a preto ho treba politicky zlikvidovať, čo sa aj stalo. V roku 1909 Lenin “odstránil“ Bogdanova z centra strany, hoci boli spolu v emigrácii vo Fínsku v rokoch 1906-7 a v týchto  rokoch  bol Bogdanov po Leninovi najväčšou autoritou. Bogdanov vždy kritizoval Leninove autoritárske metódy. Od roku 1911 sa Bogdanov venoval vede a jeden rok strávil aj na frontoch prvej svetovej vojny ako vojenský lekár. Tento vlastenecký postoj ostro kontrastuje s postojom Lenina, ktorý, ako píše Solženicym, sa nudil v Curychu. Práve táto úplná odtrhnutosť od reálneho života viedla Maxima Gorkého k takejto úvahe: „Život je vo svojej zložitosti pre Lenina neznámy, nepozná masy, nikdy medzi nimi nežil, avšak našiel v knihách, ako ich zdvihnúť na zadné nohy, ako ľahko roznietiť inštinkty davu. Podľa Lenina je robotnícka trieda ako ruda pre taviča. Je možné za dnešných okolností uliať z tejto rudy socialistický špát? Zrejme nie. Ale prečo to neskúsiť? Čo Lenin riskuje, ak sa experiment nepodarí?“

            Materializmus a empiriokriticizmus vznikal prevažne v Ženeve a v máji 1908 Lenin pracoval v Londýne. V poznámkach k slovenskému vydaniu v roku 1975 (len pre zaujímavosť – stála 13 korún, potom vo výpredaji 7 Kčs) sa píše: „kniha je výsledkom obrovskej tvorivej vedeckovýskumnej práce,  ktorú autor urobil za 9 mesiacov...,  v knihe sú odkazy na 200 kníh“. Kniha vyšla v máji 1909 v náklade  dvetisíc kusov. Ale už v roku  1920 v náklade 20 000 kusov. Reakcií na knihu bolo primerane, skôr málo. Kniha bola známa len úzkemu krúžku ľudí; mnohí z nich ju považovali za scholastickú. Dá sa povedať, celá ľavicová intelektuálna elita – Bogdanov, Bazarov, Berman, Suvorov, Juškevič a samozrejme Maxim Gorkij - hodnotili knihu negatívne až sarkasticky. Leninova sestra Anna označila to ako dielo, ktoré prekračuje všetko, čo je v polemike dovolené a slušné (R. Service: Lenin, Argo, 2002, str.180). Evald Ilienkov v knihe Dialektika abstraktného a konkrétneho, (Pravda1985), spomína hodnotenie známeho filozofa Rogera Garaudyho, ktorý vo svojej knihe Lenin „blahosklonne priznáva Materializmu a empiriokriticizmu zásluhu na výklade abecedy materializmu ako takého, ktorá však vôbec nie je charakteristická pre marxizmus, ani nemá nijaký vzťah k dialektike. Je to iba predprípravný materializmus – a dosť“. Podobný názor má  filozof G. Petrovič z okruhu časopisu Praxis, ktorý hovorí, že na základe štúdia Heglovej dialektiky Lenin zmenil názor na definíciu hmoty a podstatne redukoval princíp odrazu práve v aktívnejšej úlohe subjektu pri vytváraní objektívneho obrazu sveta; ale veď práve tak nejako to hovoril  Bogdanov.

            Jeden citát z knihy: „ Keď kráčame po ceste Marxovej teórie, blížime sa viac a viac ku objektívnej pravde (ale nikdy ju nedosiahneme). Ak pôjdeme po akejkoľvek inej ceste, nedospejeme k ničomu, len ku zmätkom a lžiam.“ No, neviem, čo by na to povedal Marx. A ešte jeden citát Gorkého (po prečítaní niekoľko stránok hodil knihu o zem): „Všetci, ktorí stále na niekoho pokrikujú, ja som marxista ja som proletár a chovajú sa s dešpektom ku svojím susedom a štekajú im do tváre, sú mi odporní ako všetci malomeštiaci; pre mňa je každý z nich len mizantropom vidiacim sa vo vlastných predstavách. Človek je hlupák, ak  v jeho vnútri nebije živé vedomie zomknutosti s ľudom, pokiaľ je ochotný obetovať ľudské vzťahy na oltár svojej ješitnosti. Presne taký je Lenin vo svojej knihe. Jeho spor o pravdu nie je vedený tak, aby zvíťazila pravda, ale aby mohol dokázať. Ja som marxista! Najlepší marxista na svete som ja!“               Veľmi zaujímavé hodnotenie je už v spomínanej knihe Evalda Ilienkova. V 470 stránkovej knihe je posledných 115 strán venovaných úvahám nad knihou Materializmus a empiriokriticizmus. Kniha vyšla v ZSSR v roku 1960 a ak si odmyslíme povinnú ideologickú kritiku ide o jedinečnú štúdiu Bogdanovových prác. Ilienkov uvádza rozsiahle citácie z Boganova, takže ako hovorí klasik, vnucuje sa myšlienka, že Ilienkov isto nechcel propagovať Bogdanova, no ak by to robil, nekonal by inak. Vzniká tiež otázka: ak Lenin a aj Ilienkov sa toľko „venovali“ Bogdanovovi, prečo si niekto nepoložil otázku, kto to bol?

            Niekoľko slov načim venovať aj ďalšiemu „geniálnemu“ dielu Lenina Filozofické zošity.  Tieto, píše sa v predslove, (Filozofické zošity, Pravda, 1976, náklad 5000 ks), „podobne ako Materializmus a empiriokriticizmus, obsahujú nedocenené ideové bohatstvo, majú mimoriadny teoretický a politický význam a tvoria základ leninskej etapy vo vývoji marxistického filozofického myslenia“. Lenin písal tieto konspekty v rokoch 1914-16 pri štúdiu najmä Heglových kníh. Výsledkom je kniha, ktorá má 893 strán, z toho Leninove zápisky sú na 382 stranách. Na ostatných 500 stranách sú Poznámky o knihách (32 strán)  a celá kapitola III – vyše 470 strán – (väčšia polovica knihy) sú Glosy a podčiarkovanie v knihách.  Ide o dobové knihy autorov, okrem Plechanova a Černyševského dnes už a asi aj vtedy, nie veľmi významných autorov. Ide o prepísané časti týchto kníh, v ktorých sú podčiarknuté riadky, dosť často sú tam všelijaké grafické značky a  skoro vedľa každého druhého  odstavca je napísané NB (nota bene). Čiže – vata. Aj v prvej časti ide o dosť zmätené poznámky, v ktorých celé generácie tzv. filozofov sa snažili niečo zázračné odhaliť. Mala to byť príprava na napísanie Logiky „s veľkým L“. Lenin mal už stredný vek za sebou a z poznámok vidno, že štúdium Hegla mu robilo veľké problémy. Aj napriek tomu značne zrevidoval svoje názory z roku 1908 a viacmenej sa priblížil k Bogdanovovi . Ale to si nikdy nepriznal. Nechcem byť ironický a už vôbec nie sarkastický: rád by som však počul názor tých marxistických filozofov a vedeckých komunistov, ktorí na tejto knihe urobili desiatky, kandidatúr, docentúr a profesúr; čo v tej knihe je vedecké? Zaujímavá je aj náročná sadzba s farebnými nadpismi a všelijakými značkami, nehovoriac o tom, že štáb ľudí musel pretransformovať poznámky a odvolávky ku pôvodnému vydaniu k slovenským vydaniam, ap. Asi išlo tiež o zvláštny prejav slovenského nadbytku.

            Tektológia – všeobecná organizačná veda má názov odvodený z gréckeho tekein, čo znamená skladať prvky spolu. V roku 1911vychádza prvý diel (vo vydavateľstve  v Berlíne) a do roku 1922 Bogdanov dielo dokončil. Kompletné tri diely  vyšli v rokoch 1925 – 1929. Bogdanov sa po revolúcii stal riaditeľom Ústavu transfúzie krvi a pri experimentoch so vzájomnou transfúziou krvi v roku 1928 zomrel vo veku nedožitých 55 rokov (daroval krv 21-ročném študentovi Kolomasovovi ktorý sa dožil vysokého veku). Stalin si jeho dielo nevšímol, jednak z nevedomosti a asi si pamätal, že Bogdanova kritizoval aj Lenin. Gorkij, ktorý sa ho mohol zastať, a ktorý sa po krátkej emigrácii sa vrátil do Ruska,  skončil tragicky. Inak Gorkij písal od jari 1917 do júla 1918  v novinách Novaja žizň Nečasové úvahy, v ktorých podroboval boľševikov neľútostnej kritike, takže nečudo, že boli zastavené. Tri týždne po októbrovom prevrate Gorkij píše: „Lenin a jeho súdruhovia v  zbrani si myslia, že môžu spáchať  akýkoľvek zločin...Tam vedie dnešný vodca proletariát. Malo by byť jasné, že Lenin nie je všemocný kúzelník, ale chladnokrvný podvodník, ktorý nešetrí česť ani životy proletariátu“. Lenin Tektológiu asi nečítal, aspoň sa k tomu nepriznáva, no možno aj preto, že ju čítal, ale asi ničomu nerozumel, zakročil. Vyplýva to aj z listu Poletajevovi, po vydaní Tektológie v roku 1913, v ktorom hovorí, že spolupráca s Bogdanovom nie je možná a Miljutinovi z januára 1914, v ktorom píše, aby rýchlo napísal článok proti Bogdanovovej Tektológii a vo februári v toho istého roku ho v  Pravde označil za buržoázneho filozofa, jeho filozofiu za „zmes hocičoho“.

            Napísať za osem rokov v emigrácii jednu knihu a niekoľko zošitkov z oblasti filozofie, to nie je bohvieaká vedecká bilancia. V týchto rokoch  Bogdanov napísal tri diely Empiriomonizmu, tri diely Tektológie, vedecko-fantastické romány Červená planéta a Inžinie Menni (tie boli veľmi populárne aj po revolúcii a vyšli v mnohých vydaniach), celý rad ďalších kníh z oblastí ekonómie (napríklad propagoval taylorizmus) a naďalej bol činný v biológii a to bol ešte rok na fronte. Pritom išlo o originálne práce a v prípade Tektológie možno hovoriť o priekopníckom čine. Niet divu, že Lenin Bogdanovovi intelektuálne závidel. Nakoniec aj ten šach na Capri asi  väčšinou prehral (viď obrázok).

            Dnes vieme, že Tektológia bola predchodcom toho čo sa dnes volá Teória systémov. Boli v nej obsiahnuté princípy a metódy, ktoré potom vznikli v kybernetike. Ako hovorí Hegel história je nakoniec posledný súd (parafráza na Ilienkova, ktorý hovorí, pravdaže v  roku 1960, že pravdu mal Lenin a nie Bogdanov). V roku 1984 vychádza  najprv neúplný a v roku 1995 kompletný preklad Bogdanova v angličtine a Bogdanov je dnes po sedemdesiatich rokoch šlágrom webových stránok o systémových vedách. V roku 2003 vyšla kniha v Medzinárodnom inštitúte Bogdanova, ktorý vznikol po roku 1990 v Moskve. Čo Lenina asi najviac rozčuľovalo, bola odvaha Bogdanova aplikovať kybernetické princípy v riadení štátu a spoločnosti. Bogdanov má veľmi podobný názor na riadenie štátu ako Ampér. Tento ešte v roku 1834 definoval kybernetiku a potom aj politiku ako vedu o riadení štátu, pričom v mnohom anticipoval systémový prístup ku riešeniu problémov a rozhodovaniu. Mnohí dnes pripúšťajú a ja som o tom presvedčený, že Bogdanov o vyše tridsať rokov predbehol Wienera a  Bertalanffyho v oblasti kybernetiky a teórie systémov. Aby svoje názory spropagoval, napísal Bogdanov vedecko-fantatické romány Červená planéta a  Inžinier Menni (o globálnych problémoch na Marse, kde tamojšia vyspelá civilizácia hľadá svoju záchranu). Bogdanovove idey asi príliš predbehli dobu, a aj preto jeho kybernetické myšlienky sa súčasníkom naozaj zdali ako z Marsu. Ale za to Bogdanov istotne nemohol.

            Bogdanov vo svojej tektológii prostredníctvom pojmu organizácia veľmi dobre chápal pojem zložitosti – dnes jedného z ústredných  pojmov  súčasnej vedy. Tri základné princípy Bogdanova sú: stabilita (v zmysle dynamickej rovnováhy), ekonómia (každý systém sa vyvíja optimálne, ak spotrebuje minimum energie a má ju možnosť akumulovať) a organizácia, ktorá je spojená s riadením systému. Pri analýze Bogdanovovho diela nájdeme dokonca myšlienky, ktoré sú dnes obsahom teórie chaosu a riadenia chaotických systémov. Aj keď sa to môže zdať až trochu neuveriteľné, Bogdanov hovorí o globálnych ekologických (asi pod vplyvom Vernadského) a ekonomických problémoch, predpovedá  vo svojich vedecko-fantastických románoch jadrové zbrane a „obrovské“ počítacie stroje.

            Najväčším hriechom však bola Bogdanovova snaha aplikovať tektológiu v politike. Podstata jeho pozície, podobne ako Gorkého a menševikov, bola nasledovná: Február 1917 nastolil v Rusku demokratický režim a tento vyriešil hlavný problém Ruska z roku 1905 a tu sa treba zastaviť. Proletariát Ruska je nielen málopočetný a slabý, ale aj nekultúrny a nevzdelaný. Takže všetky reči o uchopení moci a jej využití na vybudovanie socializmu sú utopické a nereálne. Moc treba ponechať dočasnej vláde Kerenského a starať sa o rast výrobných síl a nasmerovanie krajiny na cestu vedecko-technického pokroku. Proletariát zatiaľ musí kultúrne rásť, musí si osvojovať vedu a techniku. Vtedy a nie skôr bude možno vážne hovoriť o socializme. Zatiaľ je iba jediná cesta – kapitalizmus, ktorý bude zodpovedať všetkým nevyhnutným kritériám: minimum protirečení, maximum stability a ekonómie. No, uznajte, mohol Bogdanov s takýmito názormi obstáť pred Vladimírom Iľjičom? .

            Aby bolo jasné: cieľom článku nie je idealizácia Bogdanova a celkové zhodnotenia činnosti Lenina – to je úloha historikov. Alexander Alexandrovič Bogdanov bol človekom krištáľového charakteru a vedcom mimoriadneho formátu a bol to prvý moderný kybernetik. Lenin určite nebol geniálny vedec; ako politik v zmysle úzkeho chápania politiky ako boja o moc a udržania moci bol úspešný. Politika však podľa Ampéra je aj súhrnná veda, o prostriedkoch, pomocou ktorých vlády chránia spoločnosť a zaisťujú mier vo vnútri a národnú nezávislosť navonok“. Kybernetiku Ampére predstavuje ako vedu o priebežnom riadení štátu s cieľom zaistiť mier a rozkvet. V takomto ponímaní politiky asi Lenin veľké úspechy nedosiahol, práve naopak.. Jedno je však isté: nebol kybernetik. 

                                                                      Ján Sarnovský, profesor kybernetiky a umelej inteligencie

                                                                      

Nové paradigmy teórie riadenia
NEW PARADIGMS OF CONTROL THEORY

Jan SARNOVSKY

Department of Cybernetics and Artificial Intelligence, TU Kosice, email: sarnovj@tuke.sk

ABSTRACT: The dominant paradigms in control theory are described in the contribution. The evolution of the control theory as a part of science is based on the classical cumulativistic development of paradigm where an old paradigm is replaced by a new one. From this point of view it is very important to apply the correspondence principle in the control theory. The analysis of paradigm of control theory enables the anticipation of possible development of the control theory in the sense of determining or prognosing the new paradigm. In connection with the development of the control theory it is necessary to take into account evolutionary cybernetics and interdisciplinary connections.

Key words: control theory, paradigm, evolution

1.      INTRODUCTION

The problems of science development and the development of scientific theories especially, are one of the most discussed questions in present methodology of sciences. The problem of the relation between logical structure of science knowledge and its history is particularly expressive in scientific revolution, which is proceeding in natural sciences of our age. Niels Bohr, when he was building up the theory of atom, he was formulating “the correspondence principle”, which is regarded as the most important general principle of methodology of sciences. It has become the central point of interests of philosophers, logicians, and methodologist examining the problems and science development, and the crucial point of various philosophical and methodological conceptions. The Bohr’s principle having expressed the correspondence between the old theory T₁ and new theory T₂ suppose:

1.      using to the extreme the idea of old theory at the constructing of theoretical model of new theory,

2.      introducing the new postulates in the case of rising of antinomies, which enable its overcoming,

3.      building up the new theory T₂ from which it is possible to deduce theory T₁^’ corresponding with the kernel of original theory T₁, and T₁^’ needn’t be identical with T_1.

The Bohr’s principle contradicts with the viewpoint of classical cumulativism, which the development of science cognition understands as the gradual growth of knowledge. This principle, however, contradict with extreme anticumulativism.

2.      PHILOSOPHICAL AND METHODOLOGICAL CONCEPTIONS

The problems, which have been given above, are solved by various philosophical and methodological conceptions.

a.      Logical positivism comes out from the principles of the extreme empirism and verificionism and incline to classical cumulativism.

b.      The Popper philosophy of science comes out from some antagonistic attitudes against positivism, for example it pose inductionism versus deductionism, empirism versus critical rationalism and especially versus so called methodological falsificationism. The growth of scientific cognition is possible to express by scheme:P₁ - TT - EE - P₂, where P₁ are problems to be solved, TT are the tentative theories, EE is elimination of errors, and P₂ are new problems.

c.      Historical school (Kuhn, Lakatos, Feyerabend) – the representatives of this school acutely condemn empirism, ahistorism, cumulativism, etc.

The basic notions of Kuhn’s conception are “paradigm” and  “scientific community”. The structure of paradigm is certain metaphysic (ontological) assertions, values and models modes of solving of concrete tasks. The scientific community is the group (groups) of scientists which confess and “believe” in a certain paradigm. From there we have the notion of “normal science”, which is based on the classical cumulativistic development of paradigm and the notion “scientific revolution” which means the replacing of an old paradigm by a new one and has anticumulativistic character. The Kuhn’s cycle of the scientific knowledge has the period of normal science: (the using paradigm to the known facts, the extending of its limits, to the solving of “puzzles”, the interpretation in the textbooks). The next is the period of crisis (the scientific community is ceasing “to believe” in old paradigm and is begin “to believe in a new one). The scientific revolution is the solving of the qualitative changes in the development of scientific knowledge.

Lakatos had attempted about the definite synthesis of Popper’s and Kuhn’s conceptions. He has introduced the notion “research programs”, whereby the function of paradigm has so called “firm kernel” of research program, which is commonly accepted and as such is irrefutable. The source of development, according to Lakatos, is the concurrency of research programs.

The most radical wing of this school represent P.K. Feyerabend, which in the essence deny the correspondence principle and offers the conception of “pluralistic methodology”, respectively, “the anarchistic methodology” of knowledge. In the sense of this conception, the philosophy of science is changing to the philosophy of history of science.

3.      THE PARADIGMS IN CONTROL THEORY

In the following we will characterise the development of control theory on the basis of cited above notions, we will define its paradigms, and on the basis of such analysis we will determine the destination of control theory in the next period.

The paradigm of classic control theory (CT)

The development of CT, its history, is the subject of many works in which are introduced the fundamental stages of CT development, the contributions of individual scientists, the prognosis of the following development. Although the evaluating and approaches of individual authors are various, yet it is possible to follow the main evolution line of CT. As in the encyclopaedia of cybernetics is stated, the foundations of CT as a science are set in the works of English physicist G. Maxwell, the Russian scientist I. A. Vyshnegradskij and A. A. Lyapunov, the Slovak scientist A. Stodola. This first evolution stage very good elaborated by M. Tolle in the book “Regulung der Kraft- machinen, Berlin, Springer, 1905), had ended on the beginning of 20^th century. According to A. A.  Andropov, A. Stodola had very important role in the development of CT, while the works of Tolle evaluate as a pedagogical and compiling.

The introduced stage we can name in the sense of T. Kuhn as the paradigm of classical CT. In the next period is CT unceasingly unfolding, improved and completed (the stage of “normal science”), for example diagrams of Nyquist (1932)   Michajlov (1938) and Nejmark( 1947), stability criteria of Routh-Schur, Hurwitz (by the stimulus of A. Stodola); there are solved the problems of linearization of non-linear system, problems of autonomous and invariant systems, and the problems connected with the acting of stochastic disturbances. The difficulties arising at the solving of the more complex tasks of the synthesis of multivariable systems had necessitated to a certain accumulating of problems, which we can comprehend in the sense of T. Kuhn, as a certain “crisis period”.

The paradigm of optimal and adaptive CT

The solving of big part of these problems was reached in the next period of the development of CT, in the fiftieth years. This stage can be characterised as a certain “revolution” and the change of paradigm, which can be named as “the paradigm of optimal and adaptive CT” (in the sixtieth had been used the name “the modern control theory”). The change of paradigm had had the typical signs of “scientific revolution”.

Let us introduce at least some of them: establishing the notion “the state”(the state space); consistent using state description in the form of vector and matrix differential equation (instead of classical scalar one); using exact mathematical methods (variation calculus, Bellman’s dynamic programming. Pontrjagin’s maximum principle, Kalman’s filtration), instead of various intuitive graphical-computing ones for the determining of regulator parameters. At the same time is worked out theory of adaptive and learning system and begin the using of computers for the design and control of introduced system. From today point of view there had been really “revolution change of paradigm” (from the time viewpoint too; the period of classical paradigm had been some decades, the change of paradigm several years).

The paradigm of large-scale dynamic system control

At the end of sixtieth years each time the more frequently had been creating the claims to solve tasks, which had been characterised by the more complexity. In the realm of large-scale control systems arise the next leap-the next change of paradigm. It follows the paradigm of control of “extra-ordinary complicated systems”.

The all-classical procedures consist in common assumption of centralisation (the information about system and the calculation based on this information are centralised too. It is necessary to stress, that from the theoretical point of view, the notion of centrality is common for both, the classical CT and for modern CT. The assumption of centrality we use e.g. at the SISO systems as well as at the MIMO systems.

In the large-scale control system, the assumption of centrality failures, because of absence of the centralised information, or for the lack of central computing system capacity. The examples of these systems are e.g.: energetic system, transport networks, communicating networks, ecological and economic systems, and the large-scale technological processes. The massive using of microcomputers provokes the need of producing distributed computer control systems. The creating of various information systems with distributed databases represents a new challenge for decentralised decision and control systems.

There is an effort to produce decentralised decision and control systems, distributed computing control systems and hierarchical control system from the economical and reliable reasons. The requiring goals - the producing of distributed computing control structure - are not possible to reach by help of known centralised methods and procedures, connected with classical and modern control theory.

The decentralised control had arisen as a response to these difficulties. The base characteristic of decentralised control is the existence of the interaction among subsystems.   The basic problem of decentralised control methods is the decomposition. The large-scale system is necessary to divide (decompose) to the set of simpler subsystems. The every subsystem has its goal and its activity is in harmony with these goals. The goals of individual subsystems can be contradictory. That is the reason for the coordination of subsystems. The coordinator (the decision unit which perform the coordination) control the activity of individual subsystems in order to attain the global goals.

The paradigm of DEDS

At the beginning of eightieth begin the rapid development of automation of the discrete manufacturing processes. The big research teams were solving the problems of robot control and so-called flexible manufacturing systems (FMS). The control methods, which have been given above, had termed as inconvenient. This crisis situation had necessitated to the arising of “the paradigm of DEDS”(discrete events dynamic system).

At present time in modern technological systems new classes of model need to be developed, because traditional models are not appropriate. An example of these systems is FMS, computer networks, traffic systems, etc. The state of these systems, the evolution of the system is governed by the intricate interactions of discrete events. For these systems does not exist elegant and succinct models and there are no control methods rivalling the economy and the power of these for continuous systems.

The second group of systems, so-called hybrid dynamical systems (HDS), in which the state of systems include both continuous and discrete variables, but also nonnumeric symbolic variable (manipulators with set of sensors, subsystems of technological processes, systems with many failure modes such as the large-scale power systems.

The research of control methods for DEDS and HDS should integrate the results of classical control theory with methods and models such as formal language theory, formal logic, queuing networks, markov chains, Petri nets, and with the development in computer science and principles and methods of artificial intelligence.

The correspondence principle in CT

Let’s analyse how the principle of correspondence is asserted in the development of CT. For the simplicity and shortness we will showe some examples. The classical control theory (theory T₁) was not able to solve the optimal control of multivariable dynamic systems completely and unambiguously. The results which were reached on the base of variational calculus in analytical design of regulators (Letov, Kalman), is expressed by the known relations u = Kx (theory T₂). From the theory T₂ is possible to derive relations for SISO on the base of introduced relations (theory T₁^’), which partially or wholly correspond with the classical theory T₁.

The analogical examples we can find between the paradigm of large-scale dynamic systems and the paradigm of optimal an adaptive CT. At the very high number of state variables arise the problems of stability and quality of system control, because there is needed to solve the big number of equation (theory T₁). The starting point is the decomposition and decentralised control (theory T₂). Such decentralised control correspond, and even, n some cases, is identical with the original centralised design (theory T₁^’).

The more interesting results would bring the analysis of the asserting of correspondence principle between the paradigm of DEDS and the preceding paradigms. With regards to the considerably differences (different mathematical apparatus, difference to defining of control goals, the physical difference of control objects, etc.), makes valuable the principle of correspondence only on the more abstract level, especially in the acceptance of notions and terminology from preceding paradigms of CT.

4.      THE ANTICIPATIONS OF THE NEXT POSSIBLE EVOLUTION

The analysis of paradigm of control theory enables the anticipation of possible development of CT in the sense of determining or prognosing the new paradigm. It is indicated that there are many problems, which arises at the control of large-scale systems in the original cybernetics sense.

The complexity and heterogeneity of considering systems require using the modelling and simulation methods for design and realisation of complex systems. In the connection with simulation the experimentation (including the simulating experiments) is the necessary part of analysis and design. It is particularly necessary especially in the system (e.g. DEDS), where there is not the long tradition in modelling.

To the considerable measure, in the control of complex cybernetics system can contribute the methods of artificial intelligence; especially in the creation of mathematical models of complex systems, in the formalisation of process control and decision processes. Next in the using of programming tools of artificial intelligence for control of cybernetics systems, and in the creation of expert systems for the control and decision.

From the introduced knowledge, as has been given above, results the determining of these objects of CT, which are indicated as a complex systems, multilevel systems, hierarchical systems, etc. It is necessary to stress that the notion of complex systems is one of the base cybernetics categories, and the author had been busy with its in some works referring to philosophical and methodological aspects of cybernetics complex systems and artificial intelligence. The really complex (as S. Beer says-the extraordinary complex systems) can be described by help of some formalism only in the isolated cases.

In the majority definition of cybernetics is stressed that it is the science about control. From these reasons there is necessary to examine the notion of control and its task in the contemporary science knowledge. This notion is reaching, at the present time, far beyond the frame of cybernetics, and in the defining direction serve as a connecting factor of sciences examining the various kinds of control.

The cybernetics system are characteristic by high level of organisation, by ability to secure the processes of development, selforganization and selfreproducing. These systems introduce the highest degree of control systems.

The generally feature of these system are the superiority (qualitative and quantitative) of internal connections over external ones; the presence of integral qualities. In the connections with the fact, that the main content of control is its purposefulness, Ashby and Beer consider as a goal of control the homeostasis. That is, the homeostasis is this qualitative edge, which separate the control processes from among the all processes of material world.

However, the homeostasis does not cover the all essence of control. It is, so saying, the substance of first order. In the structural aspect is characterised by negative feedback and in the functional aspect by goal of keeping of its existence by adapting to its environment.

In the literature as a control goal often occur the keeping or raising of system organisation, the transition from the more probably state to the less probably one, respective by lowering of entropy. But it may occur to some contradictions. For example how to enlist not rare cases when the control goal is the lowering of its level of the organisation, nay the aware of destroying of control object.

The more complicated is the system and its functions, the more complicated are the manifestation of its control. Absolutely particular difficulties arise at the analysis of complex man-machine systems and social systems.

In the connection with the growth of mankind arises many problems which substantially changes the conditions of human existence on the Earth as also the traditional ideas about the technical but also about the social and cultural evolutions; there are creating so-called the global problems of the world evolution. The system approach is used for its study. The most used method is the cybernetics modelling for the creating of so-called “model of the world”. The base goal of global modelling is the studying of various alternatives of the future development of mankind. For such approach to the knowledge of the future is characteristic the original understanding of the present, of the substance and the direction of the future changes.

One of the base principles of the existence of the activity of the complex systems is its controllability. For the time being we don’t know whether exist some limit of the complexity of the system structure. It is not excluding that the exceeding of the defining threshold of the number of the elements, and its interactions, can necessitate to possible disintegration of the system. S. Lem note that the development of the civilisation does not necessitate automatically to the growth of the all-individual rights. On the contrary, the development can be accompanied by establishing of the new “prohibitions”.

The notions which has been given above from the realm of cybernetics and complex systems has the modest goal: to direct attention to the facts, that these science areas can render some methodological starting point at the solving of the intricate problems of the present time. In this way is opened the new paradigm in the control theory-the paradigm of “extraordinary complex (cybernetics) systems”. This future stage of control theory in the harmony with the correspondence principle must include all results of control theory development, and related science realms (e.g. the methods of modelling and simulation, the methods of artificial intelligence, etc. This introduced paradigm is opening the new possibilities in the research programs and its using in the pedagogical process.

At the same time, the ebb-and-tide of scientific fashions had drawn researchers interested in more concrete models from the original “first order” cybernetics to artificial intelligence, and from there to neural networks, autonomous robots, artificial life, and complex adaptive systems. Although all these approaches are closely related, many of the important cybernetic insights seem to have been forgotten in the process. As a result, for many people nowadays “cybernetics” only survives as a fancy label for various technological hypes. The time seems ripe to revive and renew the cybernetic tradition by integrating its ideas with the newly developed insights into evolution and complexity.

Evolutionary cybernetics

Evolutionary cybernetics can be defined as the study of how the processes of variation and selection give rise to organization. This means, first of all, a study of the dynamics of distinctions, connections, variety, closure and constraint, that is, the fundamental aspects of organized complexity. This will allow us to better understand how systems emerge out of unstructured aggregates of components, and how variation and selection take place at different system levels and between different, co-evolving systems.  Then, we need to study the evolution of goal-directedness, i.e. control systems. This problem has two aspects, one qualitative or discrete (how does a control level emerge?), one more quantitative or continuous (how does a control system develop?). The evolutionary emergence of control can be called a metasystem transition, and is the subject of the accordingly named “metasystem transition theory”.  Darwinian reasoning readily explains why control systems tend to emerge: natural selection prefers systems that can survive in spite of a variety of perturbations, and thus control systems that have survival as their basic goal will tend to proliferate. As to the mechanism producing control, it is relatively easy to imagine variation processes closing in on themselves in a negative feedback loop constrained by a particular value of a variable (e.g.  autocatalytic cycles of chemical reactions that depend on the availability of one particular scarce molecule, such as DNA).  Once a control loop has arisen, a cybernetic analysis of the different properties and components of this loop can help us understand how variation and selection can make control more efficient. For example, a greater variety of possible actions will allow the control system to cope with more diverse problems (Ashby’s law of requisite variety), while a greater sensitivity in perception will allow it to distinguish more accurately between different situations. A better internal model of its environment will allow it to more reliably anticipate the results of its actions, while a more balanced hierarchy of goals and values will guide it in choosing those actions that are most likely to contribute to its long-term survival.

5.      Interdisciplinary connections

Evolutionary cybernetics is clearly related to a number of other new disciplines and approaches. It stands to the domain of evolutionary systems (also called “systems theory of evolution”), as cybernetics stands to its sister discipline of systems science: in principle the subject domains mostly overlap, in practice the cybernetics focus is more on functions and goals, while the systems focus is more on structures. This means that evolutionary cybernetics will pay more attention to issues such as values, ethics, future development, and technological applications. Both evolutionary cybernetics and systems are closely related to biosemiotics, which, however, has the more restricted focus of the emergence of closed sign systems or “meaning” in organisms.

The presently popular approach of complex adaptive systems too studies many of the same issues, but lacks a focus on hierarchical organization and especially goal-directedness, preferring the use of methods imported from mathematics, physics and chemistry, where the notion of function or “purpose” is absent. The cybernetic paradigm is more influential in the related disciplines of artificial life and especially autonomous agents, which try to model the development of autonomous, goal-directed systems. However, the emphasis here is purely on implementations of models in hardware or software, without much attention to their necessary theoretical and philosophical foundations, or their applications to wider social and psychological issues. Some of these philosophical, psychological and social issues have become the subject of an array of new disciplines: evolutionary epistemology, ethics, metaphysics, psychology, economics, memetics, etc. However, apart from their common base in Darwinian theory, these approaches stand largely on their own, lacking the transdisciplinary integration that has always been the hallmark of cybernetics and systems science.

REFERENCES

[1]   J. Viceník: Disputes about Character of Methodology of Science, (in Slovak). Pravda, 1988.

[2]   M. Bunge: Philosophy in Physics, (in Russian). Progress, Moskva, 1975.

[3]   M. D. Mesarovic and Y. Takahara: General System Theory, (in Russian). Mir, Moskva, 1978.

[4]   L. S. Pontrjagin and all: Mathematical ,Theory of Optimal Processes, (in Czech). SNTL, Praha, 1964.

[5]   V. Veselý and J. Murgaš: Decentralized Adaptive Stabilization of Nonlinear systems. Int.J.Control, vol. 58
         (1993), no. 6, pp. 1445-1460.

[6]   R. E. Kalman, P. L. Falb, M. A. Arbib: Topics in Mathematical System Theory, (in Russian). Mir, Moskva, 1971.

[7]   A. S. Willsky: Some Solutions, Some Problems, and Some Questions. IEEE Contr. Magazine, September, 1982,
        pp. 4-16.

[8]   E. Bristol: Process Control: An Application Theorist’s View of Control. IEEE Contr. Magazine, March, 1982,
         pp. 3-15.

[9]   W. R. Ashby: Cybernetics, (in Czech). Orbis, Praha, 1961.

[10] J. Sarnovský: Some Philosophical and Methodological Problems of Cybernetics, Artificial Intelligence and
         Complex Systems. Cybernetics and Informatics, vol. 3 (1990), no. 2., pp. 1-18.

[11] P. R. Belanger: Editorial on Controllable and Observable Theory. IEEE Trans. AC, vol. AC-32 (1987), no.7, July.

[12] S. Beer: Cybernetics and Management, (in Czech). Svoboda, Praha, 1966.

[13] S. Talukdar and all: Multiagent Organizations for Real-Time Operations. Proceedings of the IEEE, vol. 80
        (1992), no. 5, May.

Tolstoj a kybernetika

Tolstoj a kybernetika

Pre pochopenie vzťahu medzi  kybernetikou a známym spisovateľom načim urobiť krátku historickú exkurziu. Dejiny kybernetiky majú dve línie. Známa je kybernetika Norberta Wienera, ktorého dokonca označujú za otca kybernetiky. S touto líniou je spojené meno Johna vo Neumanna, ktorý mal oveľa širší záber ako Wiener. Ukázalo sa, že kybernetika je oveľa staršia, čo napokon uznal aj Wiener.

A. M. Ampére je vo všeobecnosti známy najmä ako vynikajúci fyzik (veď je po ňom pomenovaná jednotka elektrického prúdu). Už menej známe je, že samotný Ampére asi nepovažoval fyziku za jedinú vo svojej vedeckej práci. Veľmi intenzívnej sa počas niekoľko desaťročí zaoberal filozoficko - metodologickými problémami, čo vyústilo v rokoch 1838 - 1843 vydaním dvoch dielov jeho fundamentálneho diela o klasifikácii vied. V rámci tejto prisúdil pri politických vedách miesto aj kybernetike ako vede o riadení spoločnosti. Politológom, historikom  by som rád pripomenul slová Ampéra, geniálneho fyzika-elektrotechnika a filozofa, ktorý politiku definuje ako ”súhrnu vedu o prostriedkoch pomocou ktorých vlády chránia spoločnosť a zaisťujú mier vo vnútri a nezávislosť navonok”. Kybernetiku (a aj teóriu moci, ktoré v jeho chápaní sú podmnožinou politiky), Ampére predstavuje ako ”vedu o priebežnom riadení štátu (národa), ktorá vláde pomáha riešiť konkrétne úlohy, pred ktoré je postavená pri rešpektovaní rôznych podmienok a pri plnení všeobecnej úlohy zaistiť zemi mier a rozkvet”. Takto písal Ampére pred 170-mi rokmi. K tomu len ťažko niečo rozumného dodať; možno len to, že kybernetika a informatika vyššie uvedené prostriedky poskytuje, len si ich načim osvojiť.

Dejiny, politika a teda aj kybernetika je nielen o moci, ale ten kto moc má musí rozhodovať. A to sme už úplne na planéte Kybernetika. Ako hovorí Lewis Thomas, nie sme sociálny hmyz. Tento má len jeden spôsob ako robiť veci. A bude tak robiť stále, lebo tak je naprogramovaný. Ľudia sú však kódovaní inak; nie sú len pre binárne rozhodovanie, aj keď toto sa historicky v politike najviac uplatňuje. Človek sa môže rozhodnúť z viacerých možností: pôjdem, nepôjdem, možno pôjdem, možno to skúsim, ap. Sme urobení pre jedno prekvapenie za druhým. Môžeme pre spoločnosť vytvárať doposiaľ netušené štruktúry, myšlienky dosiaľ nemyslené, hudbu nikdy nepočutú.

Ampére prevzal termín kybernetika od starých Grékov a sám túto skutočnosť zdôraznil. Slovo kybernetika sa zrodilo na voľnom morskom priestore. Heléni, ktorí prišli na členité brehy Egidy z lesov a stepí indoeurópskej kolísky ľudstva, sa rýchlo stali národom moreplavcov a remeslo kormidelníka, ktorý viedol loď po mori ku ďalekému cieľu, sa tešilo veľkej vážnosti. Homér hovorí o kormidelníkovi kráľa Menelaa Frontisovi, ktorý bol veľmi skúsený a ktorý ”lepšie ako ostatní prenikol do tajomstva ako riadiť loď keď hrozí búrka” a o Faiakoch, ktorí zachránili Odyssea, a ktorých lode samy chápali myšlienky kormidelníkov a zahalené súmrakom a hmlou rýchlo zdolávali more. Faiacká princezná Nausikaá hovorí Odysseovi, že s radosťou sa plavíme po mnohozvučnom mori. Aténčania každoročne slávili vo Faleróne kybernézie – sviatky kormidelníkov, ktoré vyhlásil samotný Tézeus na počesť hrdinov Nausitoa (znamená doslova rýchly ako loď) a Faiaxa, ktorí viedli jeho loď na Krétu, kde zabil Minotaura.

Takto sa postupne stalo riadenie lodí názorným a populárnym príkladom a modelom riadenia a slovo ”kybernet” (kybernétes), označovalo nielen kormidelníka, ale aj vládcu nad ľuďmi v najširšom zmysle slova, napríklad kráľa, tyrana, archonta, ap. Podobne sa rozšíril aj význam slova ”kybernáo”, riadim loď a výraz ”kybernetiké téchne”, umenie riadiť loď, kormidelnícke umenie” (Povarov, G.N.: Ampére a kybernetika, SNTL, Praha 1980). Na tieto idey sa odvolával aj Ampére. Platón neraz hovorí o kybernetike priamo aj v prenesenom význame. Často hovorí vo svojich dialógoch o riadení vozu alebo lode (Alkibiades, Politikos, Gorgias) a termín kybernetika vystupuje len ako umenie kormidelníka. V iných prípadoch nazýva kybernetikou umenie riadiť ľudí (Kleitofón). Zaujímavý je aj výskyt slova riaditeľnosť v diele jeho súčasníka Xenofonta (Spomienky na Sokrata). Platón sa snažil premeniť kybernetiku z umenia na vedu v súvislosti s jeho snahou o zásadnú prestavbu spoločnosti a preto ho môžeme považovať za predchodcu Ampéra a Wienera. Grécke kybernétes nadobudlo v Ríme podobu gubernator. Odtiaľ je aj anglické governor, francúzske gouverneur, rusky gubernátor a po slovensky guvernér. Analogicky z gréckeho kybernéo vzniká napríklad sloveso govern. Vidíme, že súčasný politický slovník týkajúci sa vládnutia má zdroj v antike. Latinské gubernator na začiatku tiež znamenalo kormidelník.

Pojem kybernetika sa, bohužiaľ,  postupne vytratil, až zásluhou Ampéra sa znovu vrátil na javisko dejín vedy. V roku 1843 použil slovo kybernetika (cybernetica) poľský filozof Ferdynand Bronislav Trentowski. Tento po povstaní v roku 1830 žil v emigrácii a vytvoril romanticky zafarbený filozofický systém podľa vzoru Hegla. Slovo kybernetika použil vo svojom diele v roku 1843 - Vzťah filozofie ku kybernetike, alebo umenie vládnuť národu. Napokon v rokoch1925 -28 vydáva ruský lekár a filozof A. Bogdanov rozsiahle dielo Všeobecná organizačná veda - tektológia (náuka o stavbe zložitejších útvarov, v biológii náuka o zložení živých tiel), v ktorom sa zaoberá vedeckými princípmi riadenia spoločnosti. V ňom predstavuje v istej forme aj tzv. systémový prístup ku riadeniu zložitých systémov (je iróniou osudu, že filozofi poznajú Bogdanova len ako adresáta zdrvujúcej kritiky Lenina v Materializme a empiriokriticizme). Až viac ako dvadsať rokov vydáva svoje práce v tejto oblasti von Beratlanffy a N. Wiener Kybernetiku. Napokon sám Wiener priznáva neznalosť uvedených faktov v úvode svojej knihy Kybernetika a spoločnosť z roku 1950. V tomto svojom diele rozšíril svoj technicko - prírodovedný variant kybernetiky formou voľných esejí aj o svoje predstavy o vplyve ideí kybernetiky na spoločnosť.

Dejiny podľa Tolstého

Nevieme, či Lev Nikolajevič Tolstoj poznal vyššie uvedené práce. Z toho, čo napísal najmä v románe Vojna  a mier, pravdepodobne nie. Avšak je fakt, že generoval  zaujímavé myšlienky s kybernetickým backgroundom. V epilógu svojej epopeje Vojna mier sa zaoberá tým činiteľom, ktorý najviac hýbe dejinami – teda mocou. Keďže teória moci bola v Ampérovej klasifikácii najbližšia ku kybernetike, zaslúžia si idey veľkého ruského spisovateľa patričný záujem.

Tolstoj si kladie základnú otázku: „Akí sila hýbe národmi? Monografisti aj historici, píše Tolstoj, chápu túto silu ako  moc danú hrdinom a vladárom. Podľa ich opisov sa udalosti uskutočňujú výlučne z vôle Napoleonov, Alexandrov alebo slovom tých, ktorými sa monografia zaoberá. Odpovede týchto historikov na otázku o sile, ktorá hýbe dejinami sú uspokojujúce, ale iba dovtedy, kým každú udalosť opisuje iba jeden historik. No len čo udalosti začnú opisovať historici rôznych národov ich odpovede strácajú zmysel, lebo každý z nich chápe túto silu nielen odlišne, ale často celkom protichodne. Dovtedy, kým sa budú písať dejiny jednotlivých osobností, už či sú to Caesarovia, Alexandrovia, Lutherovia, alebo Voltairovia – a nie dejiny všetkých, bez výnimky všetkých ľudí zúčastnených na udalosti, nemožno opisovať pohyb ľudstva bez pojmu sily, nútiacej iných ľudí zameriavať svoju činnosť na jediný cieľ. A jediný takýto pojem, ktorý historici poznajú, je moc. Tento pojem je jediná páka, pomocou ktorej možno zvládnuť historický materiál pri terajšom jeho výklade.

Ak historiografia zavrhne niekdajší názor, že z božej vôle sa národ podrobuje jedinému vyvolencovi a že jeho vôľa sa  zasa podriaďuje vôli božej, nemôže spraviť ani jediný krok bez rozporu, ak si nezvolí jednu z dvoch alternatív: alebo sa vráti k niekdajšej viere v bezprostredné zasahovanie božstva do ľudských problémov, alebo presne vysvetlí podstatu sily, ktorá vyvoláva udalosti a ktorá sa nazýva mocou. Táto je súhrnom vôlí más, ktorý je prenesený vyjadreným alebo mĺkvym súhlasom na vládcov zvolených týmito masami. Za akých podmienok sa prenášajú vôle más na jednu osobnosť?

Aby sme pochopili podstatu moci musíme si všimnúť najmä vzťah rozkazujúceho k tým, ktorým je rozkaz určený, pretože práve tento vzťah je mocou. Ľudia pri svojej činnosti sa vždy zlučujú do určitých zväzkov, v ktorých bez ohľadu na cieľ, aký majú spoločne dosiahnuť, býva vzťah medzi účastníkmi činnosti vždy rovnaký. Ľudia zlučujúci sa do týchto zväzkov si vždy vypestujú medzi sebou vzťah, že najväčší počet ľudí sa zúčastňuje veľmi bezprostredne na spoločnom podujatí, kvôli ktorému sa zlúčili, a naopak, menšina sa na ňom zúčastňuje nepriamo. V tomto smere je dobrým príkladom armáda. Vojenskú organizáciu môžeme celkom presne znázorniť kužeľom, ktorého základňu s najväčším priemerom tvoria radoví vojaci; kruhové prierezy rovnobežné so základňou budú tvoriť vyššie hodnosti armády, ktorých je menej a tak ďalej až po vrch kužeľa, ktorého najvyšší bod bude tvoriť vojvodca. Vidíme, že platí zákon, podľa ktorého sa ľudia na uskutočnenie svojich akcií vždy zoskupujú tak, že čím bezprostrednejšie ľudia konajú, tým menej môžu rozkazovať a tým je ich viac; a čím menšia je ich priama účasť na konaní , tým viac rozkazujú a tým je ich menej ; a takto sa dostaneme od najnižších vrstiev až po jedného, posledného človeka, ktorý má na udalosti najmenej priamu účasť a najväčšmi zameriava svoju činnosť na rozkazovanie.

A práve tento vzťah osôb, ktoré dávajú rozkazy, k tým, ktorým rozkazujú, tvorí podstatu pojmu, nazývaného mocou. Ak dôjdeme k tomuto záveru, môžeme priamo a kladne odpovedať na tieto dve podstatné otázky histórie.

1. Čo je moc?
2. Aká sila hýbe národmi?

1. Moc je vzťah určitej osoby k iným osobám, v ktorom sa táto osoba zúčastňuje na činnosti tým menej, čím vyslovuje viac názorov, plánov a zdôvodnení prebiehajúcej hromadnej činnosti.
2. Pohyb národov nespôsobuje moc, ani rozumová činnosť, ba ani spojenie moci a rozumovej činnosti, ako sa domnievali historici, ale činnosť všetkých ľudí, ktorí sa zúčastňujú na udalosti a spájajú sa tak, že tí, čo sa na udalosti zúčastňujú najbezprostrednejšie, majú menšiu zodpovednosť a naopak.“     

Uvedená analýza Tolstého, aj keď uvedená na záver jeho monumentálneho diela Vojna a mier, je vynikajúcim postrehom a dokumentuje hĺbku analytického myslenia, pri vysvetlení ako vznikajú hierarchicky riadené zložité systémy. Isteže, jazyk Tolstého je umelecký a používa pojmy primerané koncu 19. storočia. Avšak jeho vysvetlenie je úplne zrozumiteľne a jasné aj pre dnešného kybernetika. Jeho historický a logický prístup ku skúmaniu ako vzniká mechanizmus moci a rozkazovania, čiže priameho riadenia (programového riadenia v otvorenom systéme) nemá chybu a môže byť inšpiráciou aj dnes. Pravdu povediac, neviem, čo motivovalo napísať túto analýzu na záver románu; aj keď načim povedať, že celý román je popretkávaný úvahami o histórii a moci.

Tolstoj sa snaží aj o istú „matematizáciu“ histórie. Hovorí, že ľudský rozum nie je schopný pochopiť absolútny, nepretržitý pohyb; ako príklad uvádza známu apóriu o Achllovi a korytnačke. Ak berieme čoraz menšie prvky pohybu, len sa približujeme k riešeniu problému ale nikdy ho nevyriešime. Ken ak vezmeme nekonečne malú hodnotu a od túto integrujeme, vyriešime problém. Tolstoj zjavne obdivuje infinitezimálny počet  a chcel by ho uplatniť aj pri skúmaní historického pohybu. Pohyb ľudstva je výsledkom nekonečného množstva ľudských svojvôlí, prebieha nepretržite. Pochopenie podstaty zákonov tohto pohybu je úlohou historického bádania.

„Každý záver historiografie sa rozpadne na prach aj bez najmenšieho zásahu kritiky, a nič po sebe nezanechá už len preto, že si kritika volí za predmet svojho skúmania väčší či menší jednotlivý jav a má na to plné právo, lebo zvolený historický jav vždy býva svojvoľný. Len ak vezmeme za základ skúmania nekonečne malú jednotku – diferenciál histórie, to znamená homogénne sklony ľudí a osvojíme si umenie integrovať, môžeme dúfať, že pochopíme zákony historického diania. Aby sme mohli skúmať historické zákony, musíme úplne zmeniť predmet skúmania, musíme nechať na pokoji panovníkov, ministrov a generálov, no musíme študovať rovnorodé, nekonečné malé prvky, ktoré usmerňujú masy. Nik nemôže povedať, do akej miery môže človek touto metódou zistiť a pochopiť zákony histórie; ale je zrejmé, že len touto metódou sa dajú postrehnúť historické zákony a že pri tejto metóde ľudský rozum nevynaložil ešte ani milióntinu toho úsilia , ktoré venovali historici opisu činnosti rozličných panovníkov, vojvodcov a ministrov a výkladu vlastných názorov na túto činnosť.“

Aké spôsoby skúmania dejín používajú historici? G. W. F. Hegel, ktorého v tomto smere načim isto považovať za autoritu, uvádza tri spôsoby: bezprostredné, reflektívne a filozofické dejepisectvo. Aktuálne sú najmä pre súčasnosť spôsoby písania reflektívnych dejín ktoré Hegel nazýva pragmatický a kritický. Pragmatický spôsob sa snaží o sprítomnenie minulosti tým, že sa sprítomňuje tá ktorá udalosť. Tu sa treba zmieniť najmä o morálnych reflexiách a o morálnom ponaučení štúdiom dejín, ktoré sa ma pri tom získať. No skúsenosť a dejiny, ako hovorí Hegel, nás učia, ”že národy a vlády sa nikdy ničomu z dejín nepriučili, a že sa nikdy nesprávali podľa ponaučení, ktoré z nich mali vyvodiť. Každá doba vytvára také zvláštne okolnosti, je takým individuálnym stavom, že sa v ňom musí a môže rozhodovať len podľa neho samého. V zhluku svetových udalostí nepomáha nijaká všeobecná zásada, ani spomienka na podobné pomery, lebo niečo, čo je len bledou spomienkou, nemá nijakej sily proti životnosti a slobode prítomnosti.”

Druhý spôsob reflektívneho dejepisectva je kritický spôsob. ”Tu sa neprednášajú dejiny samy, ale dejiny dejín a hodnotenie historických podaní, skúmanie ich pravdivosti a vierohodnosti. Táto vyššia kritika má potom otvoriť dvere všetkým možným nehistorickým výplodom jalovej fantázie. To je ten istý spôsob, ako získať prítomnosť v dejinách, a to tým, že subjektívne myšlienky sa dosadia namiesto historických dát - myšlienky, ktoré sa považujú za tým skvelejšie, čím sú odvážnejšie, t.j. na čím chatrnejších drobných okolnostiach spočívajú a čím viac protirečia tomu čo je v dejinách najistejšie.” Uvedené citáty by si mali pripomenúť najmä novodobí premaľovači dejín, ktorí sú schopní a ochotní ich premaľovať podľa príslušnej politickej objednávky. Oproti uvedeným spôsobom skúmania histórie stavia Hegel filozofický druh dejepisu, ktorého podstata vyjadrená súčasným jazykom, tkvie v spôsobe teoretického odrazu predmetu skúmania (dejín) v súlade s jeho vlastnou štruktúrou, vnútornými podstatnými súvislosťami jeho rôznych stránok. Ide v podstate o kybernetický spôsob modelovania dejín na základe systémového prístupu.

Kybernetika, Tolstoj a historické modely

Z hľadiska kybernetiky ide v histórii o vytváranie modelov dejín. Veľmi dôležitou etapou kybernetického modelovania je aj overenie modelu. Historické modely sú z tej zvláštnej triedy modelov, v ktorých nie je možnosť overenia v reálnom čase, pretože zobrazujú také procesy, ktoré už odzneli. Históriu môžeme kyberneticky chápať ako istý druh neobyčajne zložitého systému. Tieto systémy sa vyznačujú hlavne tým, že ich nie je možné do všetkých podrobností vymedziť a formálne opísať.

Kybernetika pre skúmanie neobyčajne zložitých systémov používa metódu homomorfných modelov, nazývanou tiež metódou čiernej skrinky. Čierna skrinka je vhodným modelom neobyčajne zložitého (kybernetického) systému, ak obsahuje toľko informácie, aby zvládla jeho varietu (čo je určitá miera zložitosti systému). Štruktúru čiernej skrinky určujeme na základe aktívneho pôsobenia vstupných podnetov a na príslušnej odozve výstupov. Špecifickosť historických modelov je v tom, že sú to čierne skrinky bez vstupu; to znamená, že časová priepasť, ktorá nás delí od uplynulých procesov, nám dovoľuje usudzovať o nich len na základe historického informačného materiálu. V takomto systéme nie je možné vykonávať experimenty pôsobením na vstup systému. Informácia sa pohybuje len v subsystéme historik - pracovný model dejín. Podobná metodika sa niekedy používa pri skúmaní astronomických javov. Kým pri aktívnom experimentovaní je principiálne možné zostrojiť izomorfný model skúmaného systému, v prípade čiernej skrinky bez vstupu to možné nie je. Vzhľadom na to, že neexistuje spätná väzba historik-systém skúmania v reálnom čase, je možné len vytvorenie približného homomorfného modelu. Takýchto modelov môžeme vytvoriť celý rad, avšak pre ich overenie musíme vypracovať určitú klasifikáciu modelov ako aj kritéria pre výber modelu, ktorý sa bude čo najviac približovať ku skúmanému reálnemu objektu (v našom prípade istý úsek dejín, alebo celé dejiny).

Modelovanie dejín a ich príslušná interpretácia poskytuje možnosť prikročiť ku rekonštrukcii súčasnosti a plánovaniu najbližšej, prípadne aj vzdialenejšej budúcnosti. Z hľadiska kybernetiky sa jedná o vypracovanie aktuálnych modelov súčasného stavu, resp. krátkodobých, alebo dlhodobejších prognostických modelov. Vytváranie aktuálnych modelov vychádza hlavne z analýzy danej situácie a na ňu nadväzuje etapa návrhu a realizácie príslušných stratégií a algoritmov rozhodovania a riadenia. Procesy riadenia sú obvykle charakterizované integrujúcim činiteľom a tým je dosiahnutie určitého cieľa riadenia. Problematika formulácie cieľa, ako nejakého ideálneho odhadu výsledku riadenia, je prerogatíva človeka. Klasici kybernetiky pokladajú vo všeobecnosti za cieľ riadenia homeostázu, čo je, zjednodušene povedané, dosiahnutie stability a adaptivity systému, pri pôsobení okolitého prostredia. Avšak homeostáza je, tak povediac, podstata prvého rádu. Ako cieľ riadenia sa často používa zachovanie, alebo zvýšenie organizovanosti systému, čo odpovedá obmedzeniu neurčitosti systému, zmenšeniu jeho entropie. Veľmi často sa dokonca hovorí o optimalizácii riadenia podľa stanoveného cieľa. Procesy riadenia sú tým zložitejšie, čím je zložitejší systém a jeho funkcie; napríklad v sociálno-ekonomických systémoch. Podstata spočíva v tom, že v takýchto systémoch je samotná povaha riadenia zahmlená rôznymi politickými, ekonomickými, ideologickými a morálno-etickými faktormi. Ako napríklad zaradiť nie práve zriedkavé prípady, ak cieľom riadenia je deštrukcia štruktúry objektov, zníženie úrovne ich organizácie.

Tolstojov pohľad na dejiny má aj prvky uvedeného prístupu. Najlepšie je ho citovať: „ Aby sme mohli skúmať historické zákony, musíme úplne zmeniť predmet skúmania, musíme nechať na pokoji panovania panovníkov,  ministrov a generálov, no musíme študovať rovnorodé, nekonečné malé prvky, ktoré usmerňujú masy. Nikto nemôže povedať do akej miery môže človek touto metódou zistiť a pochopiť zákony histórie; ale je zrejmé, že len touto metódou sa dajú postrehnúť historické zákony a že pri tejto metóde ľudský rozum nevynaložil ešte ani milióntinu úsilia, ktoré venovali historici opisu činnosti rozličných panovníkov, vojvodcov a ministrov a výkladu vlastných názorov na túto činnosť“.

Samozrejme, že Tolstoj uvažuje aj o subjektívnom činiteľovi dejín a to v rovine slobody a nevyhnutnosti. Sloboda je práve tým prvkom, ktorý nepoznáme, na rozdiel od zákonov, a táto nám umožňuje konať aj mimo dosahu zákonov. Jeho úvahy svedčia o tom, že chcel pochopiť históriu ako systém; a keďže neveľmi sa mu páčilo to dejepisectvo, o ktorom hovorí dosť podobne ako Hegel, berie si na pomoc matematiku a prírodné vedy. Interpretácia jeho úvah o dejinách, zákonoch, slobode a nevyhnutnosti je nesmierne náročná. Jeho štýl, taký brilantný pri opise konkrétnych ľudí a ich činností v románe, sa stáva trochu ťažkopádnym a na prvé prečítanie nie vždy pochopiteľným; jeho analógie svedčia o veľkom úsilí podať svoje chápanie trochu jednoduchšie.

Pokúsim sa interpretovať niektoré jeho úvahy v pomocou základných pojmov kybernetiky “zložitosť a riaditeľnosť „ komplexných systémov. Systém je zložitý, ak je ho možno opísať množstvom rôznych spôsobov, z ktorých každý korešponduje s iným subsystémom. Zložitosť, z latinského complexus, čo znamená zvinutý, skrútený spolu. To znamená, že takýto systém musí mať viac prvkov a tie musia byť nejakým spôsobom spojené tak, že je ich ťažko oddeliť. To je skrytá duálna vlastnosť častí, ktoré na jednej strane chápeme ako rozdielne a na druhej strane ako spojené. Z toho vyplýva, že skutočne zložitý systém nemožno analyzovať ako množinu nezávislých častí bez nebezpečia zničenia systému. Obidva krajné prístupy, redukcionizmus a holizmus, nevedú ku cieľu. Potrebujeme prístup, ktorý využíva obidva prístupy. Jednou z možných ciest je chápanie zložitého systému ako siete (network).

Veľmi často sa zdôrazňuje fakt, že celok je viac ako prostá suma jeho častí. Problematika celku a častí je vo filozofii veľmi dobre rozpracovaná a pokusy špeciálnych vedcov (myslí sa vedcov z konkrétnych vedných oblastí) k tomu čosi dodať obvykle dopadnú trápne. Pojem častí a celku sa objavuje už v diskusiách starovekých filozofov o vzťahu jediného, jednotného poznávaného bytia k jeho mnohotvárnym, meniacim sa zmyslami vnímaných foriem. Už Herakleitos odlišoval časť a celok. U Platóna sa výrazne prejavuje myšlienka prvotnosti celku, no celok sa ako idea podrobuje častiam ako cieľ teleologického smerovania. Hlboké myšlienky o vzťahu časti a celku vyslovil Kant, no najmä Hegel. Vzťah častí a celku chápe ako jednotu protikladov. Celok nemôže existovať bez častí a časti ako také nemôžu existovať bez celku, ktorý formuje ich podstatu. U Hegela nachádzame aj návod, dnes by sme povedali algoritmus, ako túto kontradikciu prekonať: je to povedané kybernetickým jazykom riadenie (u Hegla vonkajšia sila), ktoré rieši protiklad časti a celku.

Jedným zo základných princípov existencie činnosti zložitých systémov je ich riaditeľnosť. Zatiaľ však nevieme, či existuje nejaká hranica zložitosti štruktúry systému. Nie je vylúčené, že prekročenie určitého prahu počtu prvkov a ich vzájomných väzieb nepovedie ku strate riaditeľnosti a ku dezintegrácii systému.  S. Lem napríklad poznamenáva, že rozvoj civilizácie ako neobyčajne zložitého systému, nevedie automaticky ku rastu všetkých individuálnych slobôd. Naopak, rozvoj môže byť sprevádzaný zavedením nových ”zákazov”. (Vynára sa tu zaujímavá otázka; ak ukáže vedecká analýza nemožnosť riadiť zložitý systém, lebo sa vyjasní, že riadenie takéhoto systému je možné zabezpečiť len za cenu ”nivelizácie” príslušníkov spoločnosti, nebude to veľká cena za ”slobodu” scientisticko-technologickej cesty vývoja?)

Asi podobné boli motívy Tostého, keď sa snažil analyzovať moc ako „základnú silu“ (v kybernetike by sme povedali akčnú veličinu – riadenie“), ktorá „riadi“ dejiny a spoločnosť. Pritom táto moc sa prenáša sprostredkovane, neobyčajne komplikovaným spôsobom, ktorý musí rešpektovať vzťah slobody a nevyhnutnosti v hierarchickom systéme riadenia, ktorý prirovnáva ku kužeľu a ktorého podstatu vynikajúco interpretuje vo svojom románe. Jeho interpretácia  riadenia vo vzťahu ku množstvu informácie potrebnej pre riadenie je brilantná. Veľmi dobre to opisuje pri priebehu borodinskej bitky, v ktorej Napoleon na návrh Berthiera, aby poslali na bojisko divíziu Claparéda, ktorá rozhodne bitku povedal: „Nie, pošleme divíziu Friantovu“; táto však, podobne ako mnohé iné „zmizla v dyme bojiska“. Všetky rozkazy od maršalov a generálov  vykonávali velitelia na najnižšej úrovni „v reálnom čase“ a v reálnych podmienkach bitky, sprostredkovane cez celú hierarchiu veliteľov, ktorí na vzdialenosť okolo jedného kilometra len ťažko mohli mať spätnú väzbu a tak nečudo, že vojská “bežali celkom inam, ako im  rozkázali. Títo bezprostrední velitelia sa nespytovali ani Neya, Murata; nebáli sa trestu za nesplnenie rozkazu, lebo v bitke ide človeku o to, čo je najdrahšie – vlastný život“. 

V druhej časti epilógu Tolstoj sumarizuje svoj postoj ku metóde histórie úvahami o slobode a nevyhnutnosti. Práve v týchto riadkoch geniálne postrehol neexistenciu spätnej väzby v reálnom čase v historických systémoch (len stručne: reálny čas v kybernetike súvisí s pojmom riaditeľnosti – tam má aj svoje exaktné matematické vyjadrenie; slovne princíp riaditeľnosti môžeme vyjadriť ako schopnosť generovať na vstup systému akčný zásah na báze informácie z jeho výstupu, čo má za následok, že systém prevedieme z nejakého počiatočného stavu do vyžadovaného za konečný čas.) Hovorí: „ Ak skúmam čin, ktorý som vykonal pred chvíľkou, približne v tých istých podmienkach ako teraz  - môj čin sa mi javí nepochybne slobodným. A čím hlbšie do minulosti sa budem vracať, alebo budem posudzovať budúce činy, čo je to isté – tým pochybnejšie sa mi budú javiť úvahy o slobode činu.“ Inak povedané, na tieto udalosti, ktoré sa odohrali dávno nemáme žiadny vplyv, ale to je práve vyššie uvedená myšlienka, že história ako kybernetický systém nemá vstup. Citujem Tolstého ďalej: „ Napoleonské vojny sa nám ešte javia, aj keď už s istými pochybnosťami, produktom vôle hrdinov; ale v križiackych výpravách už vidíme udalosť, ktorá má svoje vyhranené miesto a bez ktorej sú nemysliteľné moderné dejiny Európy, hoci letopiscom križiackych výprav sa táto udalosť takisto javila iba produktom vôle niektorých osôb.“    

Ak sa čitateľovi týchto riadkov vidí, že autor  tohto článku sa trápi a nevie akosi pochopiť podstatu dejín, odporúčam mu jedno: nech prečítajúc druhú časť epilógu Vojny a mieru sa trápi spolu s Levom Nikolajevičom. Možnože jediná spätná väzba je tá, o ktorej hovorí Hegel: je tá „lesť rozumu“ v dejinách; „čin sa obracia proti tomu kto ho vykonáva, vráti sa mu späť ako bumerang.“

                                                                                                        

Ján Sarnovský, profesor kybernetiky a umelej inteligencie, TU Košice