Bieda fukuyamalógie

Pred 150 rokmi napísal mladý filozof Karol Marx knihu Bieda filozofie, ako reakciu na Proudhonovu knihu Filozofia biedy, v ktorej išlo o aplikáciu Heglovej dialektickej metódy na ekonomickú oblasť. V úvode diela Marx píše: "Pán Proudhon má tú smolu, že zostane v Európe zvláštnym spôsobom nepochopený. Vo Francúzsku má právo byť zlým ekonómom, pretože ho pokladajú za dobrého nemeckého filozofa. V Nemecku má právo byť zlým filozofom, pretože ho pokladajú za jedného z najlepších francúzskych ekonómov; chcel by som protestovať proti tomuto dvojakého omylu".

Po prečítaní eseje Francisa Fukuyamu Koniec dejín som mal dojem, že podobne nepochopený by mal by aj tento vtedajší pracovník ministerstva zahraničia USA, filozof a prognostik v jednej osobe. Bohužiaľ od roku 1990 nikto z renomovaných filozofov alebo historikov nereagoval v širšej verejnosti (aspoň pisateľ tohoto článku o tom nevie), s výnimkou V. Mináča, ktorý v svojich Návratoch k prevratu ohodnotil síce sarkasticky, ale zato výstižne. Inú zmienku som postrehol v rozhovore s E. Bondym (LT, č.7, 1994), ktorý označil článok Fukuyamu za prihlúpy.

Georg Wilhelm Fridrich Hegel je autorom obrovského diela; ako hovorí G. Volkov: ”či nás neudivuje predovšetkým onen pyšný pokus, ktorý nemá obdoby, pokus zmocniť sa rozumom celého sveta; prejsť triumfálne celým viditeľným a rozumom postihnuteľným vesmírom a korunovať nakoniec vlastnú filozofiu vencom absolútneho poznania.” Heglova dialektická metóda je v podstate spôsob teoretického odrazu predmetu skúmania v súlade s jeho vlastnou štruktúrou, vnútornými podstatnými súvislosťami jeho rôznych stránok; je to, hovoriac dnešným jazykom, spôsob modelovania objektu na základe systémového kybernetického prístupu. Práve z týchto dôvodov ako kybernetik (pomerne dobre oboznámený s Heglovým dielom), dovoľujem si uviesť niekoľko poznámok ku spomenutej Fukuyamovej eseji.

V úvodnej časti Fukuyama tvrdí, že nastalo víťazstvo západnej idey, politického a ekonomického liberalizmu nad socializmom (komunizmom); sme svedkami nielenže konca studenej vojny, ale aj konca dejín. V prvom rade treba jasne definovať, alebo aspoň vymedziť pojmy, a to Fukuyama nerobí. Liberalizmus je taký všeobecný a vágny pojem, že v súlade so známym poznatkom, že čím je pojem všeobecnejší, tým je menší jeho konkrétny obsah, môžeme pod neho zahrnúť viacmenej čokoľvek. Veď aj Fukuyama musí vedieť, že dnešný kapitalizmus (alebo sociálno-trhovo-ekologická spoločnosť) sa v podstatnej miere líši od ”liberalizmu” 19.stor. Jeho vývoj a súčasný stav je vo veľkej miere určený aj interakciami s bývalou tzv. socialistickou sústavou. Pritom sa zabúda, že tzv. komunizmus nepadol z vesmíru, nebol implementovaný cudzími bytosťami z iných svetov. Bol výsledkom vývoja kapitalizmu a teoretickým výsledkom najlepších ”kádrov” klasickej nemeckej filozofie, avšak implementovaný bol ruskými boľševikmi-emigrantami v Rusku. Gorkij to vo svojich Nesúčasných úvahách nazval experimentom na tele ruského národa.

Jeho účel, akoby povedal Hegel, bolo sebauvedomenie ducha ruského národa, vytvorenie protisily fašizmu. Akoby ”duch dejín” zostúpiac zo sféry absolútneho rozumu medzi obyčajných ľudí, materiálu jeho dejín, modeloval odbočky od správnej trajektórie (liberalizmu), teda fašizmus a komunizmus, aby presvedčil ďalšie pokolenia, že tieto odbočky boli napokon zbytočné.

Je však neodškriepiteľným historickým faktom, že ”duch dejín” si nevybral ako pomocníka liberalizmu v najstrašnejšej vojne fašizmus, ale vo svojej reálnej podobe západných spojencov si vedome a možno, že vypočítavo (a možno aj pod vplyvom más-materiálu dejín) zvolil za pomocníka komunizmus. Dokonca umožnil vznik ”mohutného tábora socializmu”, aby o niekoľko desaťročí, zistiac svoj omyl, vymazal ho z mapy sveta. Ako hovorí Berďajev, jeden z najprenikavejších ruských filozofov, ”komunizmus je ruský jav, nehľadiac na marxistickú ideológiu. Komunizmus je ruský osud a prekonaný môže byť len vnútornými silami ruského národa. Prekonaný a nie zničený. ”Po týchto slovách sa vlastne možno opýtať; koho to vlastne liberalizmus definitívne porazil? Avšak dosť bolo irónie, dejiny sa kruto dotkli priveľa ľudí a fukuyamovské povrchné súdy sú na míle vzdialené hlbinám Heglovej filozofie.

V tejto súvislosti je zaujímavá domýšľavá Fukyamova poznámka, že Heglovým nešťastím je, ”že iba zopár z nás pozná jeho dielo z priameho štúdia”. Sám však uvádza iba jediný zdroj, a to ruského emigranta A. Kojéva. V ďalšom uvediem niekoľko príkladov, ktoré nijako nesvedčia o jeho hlbokých znalostiach Hegla, ani o obrovskom množstve prác, ktoré boli o Heglovi a jeho diele napísané.

Neobyčajne zaujímavo, ba priam inovačne rieši Fukuyama vzťah medzi ideálnym a materiálnym. V úvode síce konštatuje, že Heglov pohľad na tento vzťah bol krajne zložitý, no potom jednoznačne deklaruje, že je to vedomie, ktoré určuje materiálne bytie. Takto jednou vetou vyriešil problém tzv. základnej filozofickej otázky (pravda, už pred ním to v Kongrese USA ”vyriešil” jeden český humanista a ”dramatik-filozof”), problém, ktorý rieši filozofia od svojho vzniku a doteraz. Zložitý dialektický vzťah medzi ideálnym a reálnym (resp. medzi základňou a nadstavbou v spoločnosti) je možné ilustrovať príkladmi z filozofie dejín. Hegel ”vtesnáva” do svojich logických schém dejinné udalosti, ich hodnotenia, ktoré majú dokázať správnosť logických konštrukcií ducha dejín, ktorý vystupuje v dejinách už ako úplný dokonalý pojem. Pokiaľ dejinné udalosti neprotirečia duchu dejín, Hegel sa odvoláva na empirické skúsenosti, no ak je tomu naopak, tak ostávajú nepovšimnuté. Takýto postoj by mal Hegla ochrániť pred protirečeniami so sebou samým. Ale keďže živé dejiny sú niekedy silnejšie ako logické schémy, Hegel sa im nevyhýba a práve v takýchto okamihoch sú jeho postrehy a geniálne výstižné.

Pri hodnotení vnútorného rozkladu klasického Grécka, ktoré Hegel veľmi obdivuje, konštatuje, že ”duch dejín mohol len krátky čas zotrvať na stanovisku nádhernej morálnej mravnosti”. To však nie je bohvieaký argument, čo cíti aj Hegel, a preto dodáva, ”že princíp skazy sa prejavil najprv vo vonkajšom politickom vývoji, a to tak vo vojne gréckych štátov navzájom, ako aj vo vojne frakcií (rozumej politických strán) vo vnútri miest”. Boj frakcií bol podľa Hegla dôsledkom vývoja ekonomiky Grécka, čiže de facto odrazom reálnych protirečení. Ak pripomenieme, že aj peloponézska vojna mala podobné príčiny, dospejeme k názoru, že príčiny rozkladu Grécka je načim hľadať aj, alebo najmä, v ekonomických podmienkach.

Podobný príklad môžeme nájsť pri hodnotení takého pojmu, akým je štát, podľa Hegla je to ”sám boh kráčajúci po zemi; je uskutočnením mravnej idey, mravného ducha, prejavujúceho sa ako sebe samej jasná substanciálna vôľa, mysliaca a poznajúca seba a uskutočňujúca to, čo si myslí a pozná”. No na druhej strane hovorí: ”skutočný štát a skutočná vláda štátu vznikajú len vtedy, keď bohatstvo a chudoba sú veľmi veľké a keď vzniká taký vzťah, že veľká masa už nemôže uspokojiť svoje potreby spôsobom, na aký je zvyknutá”. Už len tieto dva príklady svedčia o skutočne protirečivom vzťahu medzi materiálnym a ideálnym u Hegla a zároveň poukazujú na schématický prístup Fukuyamu.

Pre pochopenie vzťahu základne a nadstavby uvádza všeobecne známy príklad M. Webera o roľníkoch, ktorí pri zvýšení sadzby úkolovej mzdy znížili produktivitu práce, pretože si viac cenili voľný čas ako vyšší zárobok; teda voľba oddychu pred hmotnými ziskami musela vychádzať zo sféry vedomia; na druhej strane nie je oddych tiež fyzická záležitosť? Dovolím si poznamenať, že uvedený príklad nemá širšiu platnosť dalo by sa uviesť veľa príkladov, kde tomu bolo naopak. Pre čitateľa, ktorý sa nemal možnosť zoznámiť s názormi Maxa Webera, uvediem príklad jeho uvažovania. V práci Protestantská etika a duch kapitalizmu píše: ”Dnešné kapitalistické hospodárske zriadenie predstavuje obrovský kozmos, do ktorého sa jednotlivec rodí a ktorý je preňho, teda aspoň pre jednotlivca, daný ako faktická nezmeniteľná ulita, v ktorej musí žiť. Vnucuje jednotlivcovi, pokiaľ je zapletený do súvislosti trhu, normy jeho hospodárskeho konania. Továrnika, ktorý trvalo koná proti týmto normám, práve tak bezpečne eliminuje ako robotníka, ktorý sa im nechce, alebo nemôže prispôsobiť, vysadia ho na ulicu ako nezamestnaného”. Aby tento reálny fakt istým spôsobom oslabil hovorí: ”Aby takýto spôsob života a chápania povolania prispôsobený špecifickosti kapitalizmu mohol by vybraný, t.j. aby mohol zvíťaziť nad inými, musel zrejme najprv vzniknúť, a to nie v jednotlivých izolovaných indivíduách, ale ako spôsob nazerania, ktorého nositeľmi boli skupiny ľudí. Tento vznik je vlastne tým, čo treba objasniť. ”Toto objasnenie robí pomocou jedného príkladu z kraja Massachusetts (kde sa narodil Franklin), keď tvrdí, ”že tam rozhodne existoval kapitalistický duch”. Nechám na posúdenie čitateľovi posúdiť váhu a spôsob takejto argumentácie.

V ďalšej časti článku venuje Fukuyama veľa priestoru radikálnym zmenám v Ázii, najmä v Japonsku, v Číne ako aj v bývalom ZSSR. Dnes po štyroch rokoch od publikovania eseje je jasné, že väčšina Fukuyamových prognóz nie je aktuálna. Vývoj v Číne odhaľuje možnosti, o ktorých niektorí politológovia neradi počujú. Už skoro dvadsať rokov je čínska spoločnosť riadená veľmi úspešne spôsobom, ktorý ”liberálne” kruhy označujú ako totalitný, ktorý je však veľmi pragmatický, pripúšťa síce pomalý, ale neustály rozvoj demokracie. Cesta Číny môže byť veľmi atraktívna pre mnohé krajiny.

Zaujímavé sú tiež historické postrehy Fukuyamu. Pri hodnotení porážky japonského fašizmu píše: ”japonský fašizmus bol porazený silou amerických zbraní v pacifickej vojne ...”. V našich krajoch vie aj priemerný žiak, že tzv. pacifická vojna z hľadiska vojensko-strategického bola v porovnaní s operáciami na sovietsko-nemeckom fronte len menšou lokálnou vojnou. Išlo väčšinou o dobýjanie ostrovov s niekoľko tisícčlennými posádkami pomocou ohromnej mašinérie. Tri mesiace po skončení vojny v Európe, v súlade so spojeneckými záväzkami, od 9. do 20. augusta tri ďalekovýchodné sovietske fronty na hlavu porazili miliónovú kvantumskú armádu, najelitnejšiu silu Japonska, za cenu obrovských niekoľkostotisícových strát. (Chcel by som Fukuyamovi pripomenúť, že americké straty tvoria len 1.5% strát bývalého ZSSR, 3% strát Nemecka a boli menšie ako straty na bývalej ČSR).

Skutočne sme dospeli ku koncu dejín? Jestvujú v ľudskom živote nejaké základné protirečenia, ktoré nemožno vyriešiť v kontexte moderného liberalizmu, ktoré by boli riešiteľné nejakou alternatívnou politicko-ekonomickou štruktúrou? To je kľúčová otázka, ktorú si kladie Fukuyama a odpoveď hľadá vo sfére ideológie a vedomia. Ako jediného akého-takého súpera považuje islam a nacionalizmus. Ukazuje sa, že koniec dejín, hovorí Fukuyama bude nudný a smutný a bude nekonečným riešením technických otázok. K tomu je ťažko čokoľvek rozumné dodať, pretože tieto tvrdenia sú asi v takej rovine, že by som musel odpovedať slovami hlavného hrdinu knihy Iľju Erenburga Neobyčajné dobrodružstvá Julia Jurenita a jeho žiakov, ktorý tvrdil, ”že vážne, akademicky, precíteným hlasom a s uvádzaním bibliografie možno hovoriť len o spôsoboch zafačovania fajok, o rôznych štýloch pľuvania, so zahvizdnutím alebo bez zahvizdnutia, a o polohe nôh nenapodobniteľného Chaplina. Inak vo všetkom ostatnom dával prednosť úsmevu pred modlitbou, veselému fejtónu pred mnohozväzkovým vedeckým pojednaním”.

Chceme ubezpečiť Fukuyamu, že na rozdiel od neho si myslíme, že liberalizmus nevyriešil základné problémy ľudstva, ba že v riešení najmä tzv. globálnych problémov liberalizmus zatiaľ totálne zlyhal. Povedané Heglovými slovami, ľudstvo urobilo len prvý krôčik z ríše neslobody do panstva slobody.

Rozhodujúce ”bitky” však len ľudstvo čakajú. Bude načim nájsť ešte mnoho ”paradigiem”, koncepcií, ideológií; len ako príklady uvediem Lemove vízie ”sveta vo svete” motivovanými skúmaním mimozemských civilizácií; Tofflerove doposiaľ v dejinách ešte nikdy nevídané diferencované sociálne štruktúry; a nakoniec vážne úvahy o ”ekodiktatúre”, ktorá by však skoncovala so základnými princípmi trhu, s nenormálnym konzumom a prepychom nepatrnej časti ľudstva a s extrémnou biedou tzv. tretieho sveta.

Na záver by som rád vyslovil všeobecnejší pohľad na mnohé prognózy, štúdie od rôznych ”renomovaných” politológov, expertov, ktorými sme v poslednom období priam zaplavovaní (viď, napr. Brzezinského ”svojské”, účelové, na objednávku urobené geopolitické klasifikácie postkomunistických krajín východnej a strednej Európy, ktoré majú len jedinú a to ideologickú funkciu; takže aký koniec ideológií, pán Fukuyama?). Malo by byť vecou stavovskej cti inteligencie a intelektuálov (ktorí sa tak často pýšia svojím intelektuálnym potenciálom) kriticky posudzovať všetky tieto ”diela” a priblížiť ich skutočné hodnoty širšej verejnosti.