V nadväznosti na predchádzajúce eseje o kybernetike a politike sa pokúsim charakterizovať súčasnú politiku z pohľadu možnej formalizácie politických procesov a politických prostriedkov.
Esej Kybernetika a politika II bola napísaná pred štyrmi rokmi, po voľbách v roku 2002. Teraz je po voľbách, ktoré boli v júni 2006. Otázka na začiatku môže byť veľmi jednoduchá: Prečo ľudia používajú v politike také čudné, vo svojej podstate primitívne metódy, ktoré veľmi často pripomínajú, napríklad, „naparovanie sa“ opičích samcov pri svojom predvádzaní sa ostatným členom tlupy (klubu). Odpoveď, aspoň nejaká vedecky exaktná asi nejestvuje. Zatiaľ čo v oblastiach života ovplyvňovaných vedou a technikou došlo k búrlivému rozvoju, ktorého výsledkom je súčasná informačná spoločnosť, v oblastiach, ktoré by mali byť aplikačnou doménou tzv. spoločenských vied (napríklad v politike) sú výsledky skromné. Ako svojho času hovoril Nikola Amosov: vysvetlenie takých zložitých systémov ako sú osobnosť a spoločnosť bude možné až potom, keď vedy o spoločnosti prejdú zo sféry humanitných do sféry prírodných vied. Aj spoločenské vedy musia prekonať cestu od verbálnych úvah, metafor, hyperbol, ap. ku získavaniu informácií, ktoré sú merateľné a umožňujú vytvárať matematické modely.
Vráťme sa ku politike ako o činnosti, ktorá súvisí s kybernetikou ako vedou o riadení zložitých systémov; Ako bolo už spomenuté v úvode je to širší problém vzťahu spoločenských s prírodných (vrátane technických) vied. História tohto vzťahu nie je dlhá a explicitne sa tento problém postupne vynáral až na prelome 19. a 20. storočia, kedy prírodné a technické vedy odštartovali vek elektriny, ktorá nahradila paru a vytvorila podmienky pre nasledujúci búrlivý rozvoj vo všetkých oblastiach. V posledných desaťročiach jednoznačne zásluhou aplikácií toho, čo dnes nazývame informatické vedy.; možno jeden z prvých si to všimol Charles Percy Snow, ktorý v roku 1957 napísal esej Dve kultúry. Čitateľ si môže na webe získať podrobnejšie informácie, ale ide o nasledovné: Snow, ako fyzik, ktorý dlhé roky robil základný výskum a potom ako spisovateľ s obľubou na rôznych party kládol na rôzne literárne otázky typu: čítali ste najnovší román XYZ?, protiotázky typu: čo poviete na zákon o vzrastajúcej entropii a tepelnej smrti vesmíru? To bolo pred päťdesiatimi rokmi. Ak by si niekto myslel, že sa situácia zmenila, tak ako hovoril filozof Ivan Sviták, sa kruto mýli. Autor má skúsenosti s takýmito rozhovormi a situácia sa skôr zhoršila. Myslím, že čitateľ ma asi nebude po prelistovaní tejto knihy podozrievať z technokratizmu a zo zaujatosti voči humanitným vedám. Tieto, najmä filozofia v slovenských pomeroch, vôbec nereflektujú podstatné zmeny v spoločnosti (viď esej Siločiaru kybernetiky a filozofie), ktoré sa rysujú v posledných pätnástich, dvadsiatich rokoch. Môžeme len dúfať, že sa nájde nejaký slovenský John Brockman s jeho „treťou kultúrou“ (http://www.edge.org). Je to projekt, v ktorom sa zúčastňuje elita svetových kybernetikov, umelých inteligentov, filozofov. biológov, psychológov, atď. a jeho cieľom je komunikácia medzi vedcami s cieľom prekonať vzájomnú izoláciu.
Ako to súvisí s kybernetikou a politikou? Ide práve o tie otázky z úvodu? Prečo je manažment spoločností taký primitívny? Prečo politika reprodukuje modely zo staroveku a stredoveku aj keď pod maskou demokracie? Hlavnou príčinou je zaostávanie spoločenských vied. Zatiaľ čo posledných pätnásť rokov sa podstatne zmenil charakter spoločnosti pod vplyvom informačných, komunikačných a riadiacich technológií, humanitní vedci sa väčšinou tvária, že sa nič nedeje. Ako hovorí Amosov, vyše dvesto rokov ubehlo od francúzskej revolúcie, nič sa však nesplnilo. Atómová vojna a ekologická katastrofa visí nad ľudstvom, politika však akoby ostala kdesi v 19.-tom storočí. Všetko začalo vedecko-technickým pokrokom; ten nás musí zachrániť. To nie je žiadny technokratizmus! Ak dokážeme riadiť jadrové elektrárne, lety do kozmu, potom sa musíme *práve v tejto oblasti inšpirovať pri riadení spoločnosti. Sociálno-ekonomické systémy sú veľmi zložité systémy. Právnici, ekonómovia a sociológovia (nespomínam takzvaných politológov, väčšinou bývalých vedeckých komunistov) nevedia spoločnosť riadiť!
Osobne som presvedčený, že naďalej v úvahách o budúcnosti zašiel už pred 40 rokmi Stanislaw Lem, určite jeden z najprenikavejších mozgov tejto planéty v posledných 50-tich rokoch, vo svojej Summe technologiae a aj v iných jeho pojednaniach. Autor týchto riadkov sa pokúsil niektoré tieto problémy reflektovať vo svojich esejach v tejto knihe (Dejiny súčasnosť a budúcnosť, aj v iných). Je nutné priznať, že spoločenskí vedci nevedia dobre riadiť spoločnosť; vo svojich teóriách sú stále v stredoveku a nie sú ochotní a pravdepodobne ani schopní pochopiť fakt, že spoločnosť ako zložitý systém načim riadiť celkom inak.
Kybernetika by mohla byť základom budúcich snažení, samozrejme aj dnes dominantná informatika, avšak zatiaľ sa filozofi, ekonómovi, právnici a im podobní k tomu nemajú. Možno by bolo načim vytvoriť nejaký celosvetový inštitút, ktorý by sa zaoberal modelmi riadenia zložitých sociálno-ekonomických systémov. Samozrejme, jedna príčina neochoty je jasná: človek ako jednotlivec aj ako sociálna skupina má v génoch a mémoch zakódovanú moc ako základný prostriedok riešenia problémov a súčasne ako prostriedok upokojenia svojho ega (slasti). Jedine prekonanie moci, samozrejme spojenej s peniazmi, je základným predpokladom neutrálneho vzťahu ku riadeniu zložitých systémov. Tie musia riadiť ľudia, alebo roboty, ktorí budú riadiť podľa kritérií optimálnosti generovať akčné zásahy, čiže inak povedané budú robiť politiku, nezávisle na záujmoch a moci. Isto, dnes to vyzerá ako fantázia a už vidím tie ironické úsmevy akože vzdelaných ľudí. Žiaľ, títo ľudia, teda najmä humanitní vedci začnú hneď hovoriť o technokratoch, zložitosti ľudskej akejsi duše ap. Mali by si prečítať, napríklad niečo od Diamonda (Tretí šimpanz), Dennetta iných moderných filozofov, ktorí čerpajú hlavne zo špeciálnych poznatkov, biológie, umelej inteligencie, informatiky a kognitívnych vied.
Základné princípy riadenia zložitých systémov sú známe a úspešne aplikované pri riadení veľkých projektov a veľmi zložitých technický systémoch. Jednou zo základných metód je obmedzenie variety – inak povedané dovolenému zjednodušenie zložitého systému. Všetky etapy riadenia, počnúc vytváraním modelov pre riadenie, ich identifikáciu a generovaním akčných zásahov podľa zvolených kritérií (zložité systémy sa nedajú riadiť podľa jediného kritéria, musí ísť o aplikáciu multikriteriálneho riadenia) je načim podľa možností úplne formalizovať. Paralelne musí ísť o radikálnu zmenu právneho poriadku, ktorý je hlavnou hamovkou zmien riadenia politického systému. To však súvisí s úplným prehodnotením politiky ako riadiaceho systému spoločnosti. Neúprosná formalizácia rozhodovacích činností je absolútne prvým predpokladom. Všetky tie zbory akýchsi analytikov, ktorým skúsené-neskúsené redaktorky strkajú do úst mikrofóny, aby sa „vyjadrili“, načim nahradiť nezávislými automatickými expertnými systémami pre rozhodovanie na báze absolútne objektívnych informácií.
Ak sa také možnosti dobre aplikujú, napríklad pri vývoji lietadiel, do ktorých politici a iné celebrity sa neboja nasadnúť (aj keď im nejde do hlavy, ako mnohí akože humorne hovoria, že si nevedia predstaviť ako môže takíto kopa železa vzlietnuť) načim sa aspoň pokúsiť o aplikáciu do politiky. Práve absolútna technologická negramotnosť väčšiny ľudí z humanitného brehu je tým pravým dôvodom. Čo sa títo ľudia na tých stovkách, možno tisíckach humanitných študijných programov vlastne učia. Sú presne v tej pozícii ľudí, o ktorých hovoril Einstein pri príležitosti svetovej výstavy vedy a techniky pred vyše sedemdesiatimi rokmi: títo ľudia využívajú výdobytky vedy a techniky a sú v pozícii prežúvavcov, ktorí s chuťou konzumujú siláž a ani netušia aké množstvo vitamínov a živín obsahuje.
Práve z týchto dôvodov vydavateľ John Brockman pred pätnástimi rokmi vytvoril fórum pre vedcov, ktorí chcú komunikovať priamo s verejnosťou. Literárni intelektuáli väčšinou komunikujú len medzi sebou. Ako hovorí Richard Dawkins, ktorý je prekvapený, že slovo nielen slovo „intelektuál“, bolo fakticky uzurpované médiami len pre jednu skupinu ľudí, prevažne literátov (spisovateľov, kritikov, režisérov, ap.). Títo sú oslovovaní médiami a vajatajú o osude sveta (nech si čitateľ všimne, napríklad obsah prílohy Fórum denníka SME.
Podobne je to so slovom „teória“. Ako hovorí Dawkins, inak autor takých bestsellerov ako Sebecký gén a Slepý hodinár, jedného dňa si všimol článok v novinách od literárneho kritika s názvom Teória. Nebudete veriť, citujem Dawkinsa, ale pod teóriou autor myslel teóriu literárnej kritiky. Pritom to nebol literárny časopis o kritike. Bolo to nedeľné vydanie jedného veľkého denníka. Normálne slovo „teória“ bolo tak povediac „zhrabnuté“ (hijacked) pre nejakú úzku lokálnu literárnu oblasť – ako keby neexistovali teórie Einsteina, Darwina, Maxwella, ap. Takzvaní “intelektuáli“ automaticky predpokladajú, že človek má byť vzdelaný v literatúre, dejinách, ap., ale sami pokladajú za samozrejme, že nevedia nič o prírodných a technických vedách. Ľudia z oblasti literárnych vied sedia v rôznych mediálnych radách, podieľajú sa priamo na riadení médií a tak aj vyzerajú ich programy, napríklad v televízii. To všetko sa rôznymi cestami transformuje do politiky. Nie je náhoda, že novinári chcú prostredníctvom médií sami robiť politiku, ale bez zodpovednosti. Ich zásluhou, ale aj zásluhou obmedzených politikov potom celé dianie okolo politiky vyzerá ako nepodarená reality show.
Zvláštnu skupinu politikov tvoria ekonómovia. Navonok môžu pôsobiť presvedčivo, argumentujú „presnými číslami“, navonok sa zdá, že to sú tí praví, čo by mali riadiť spoločnosť. Používajú „vedecké“ argumenty z oblasti zvanej ekonómia. Berú na seba veľkú zodpovednosť, ale v skutočnosti, objektívne, ich snaha nemusí priniesť najlepšie výsledky.
Je ekonómia schopný nástroj pre riadenie zložitých systémov?
Začneme s Nobelovými cenami. Človeka vždy prekvapí niečo, čo mu vyvráti jeho akési heuristické dlhoročné presvedčenie, napríklad, že existuje Nobelova cena za ekonómiu. Čo sa týka týchto - tieto zdá sa, nie sú práve argumentom - viď www.vulgo.net - článok Hazel Henderson v Le Monde Diplomatique - Nobelova cena za ekonomiku je podfuk.
A ešte niečo o ekonómii ako vede, ak je to vôbec veda v zmysle exaktnej vedy. Ja sa zaoberám teóriou automatického riadenia, čo je dnes exaktná veda založená na matematike a fyzike. Zaoberám sa aj širšími súvislostiam kybernetiky a umelej inteligencie a teda aj teórie riadenia a aj manažmentu. Myslím, že ekonómia to exaktné čo má, je hlavne operačný výskum, ktorý v 50-tych rojoch vznikol v lone kybernetiky (uvediem len dva príklady: von Neumann - Teória hier a štatistického rozhodovania a Staffor Beer - Cybernetics and Management, nehovoriac o Lineárnom programovaní). Myslím, že ekonómia je len na začiatku cesty ako exaktnej vedy. Nakoniec je to objektívne, lebo jej predmet je neobyčajne zložitý (v zmysle klasifikácie systémov S. Beera a zatiaľ jedinou vedou okrem biológie má predmet skúmania takýchto systémov len Kybernetika - viď už spomínaného S. Beera - inak nestora kybernetiky, úspešného ekonóma-kybernetika a praktického manažéra). Zdá sa, že najmä manažment je prevažne umenie a študentom odporúčam si prečítať Sloana, Iaccoccu, Druckera, ap. a nie takzvané učebnice manažmentu, ktoré píšu učitelia, ktorí neboli, ako sa to vtipne hovorí, ani úsekovými dôverníkmi a v živote nič neriadili.
A nakoniec len niekoľko čísel, ktoré charakterizujú postavenie Ekonomickej univerzity, tretej najpočetnejšej školy na Slovensku, v oblasti vedy a výskumu. Podľa oficiálnych štatistík MŠ - niektoré tabuľky boli asi pred rokom uverejnené aj v Trende - podiel tejto univerzity na na domácich grantoch je 1.12% (áno jedna celá dvanásť) a v zahraničných grantoch 0.00. len pre zaujímavosť uvádzam, že STU má podiel 27,69% a 29,39%, UK 23,08% a 25,5% a naša TU Košice 11.42% a 8.50%. Podobne ako Ekonomická univerzita sú aj ďalšie školy (nepíšem univerzity, pretože základným znakom univerzity 21. stororčia je kvalitný výskum - napísal som o tom esej na seminár našich katedier v bývalej federácii Idea univerzity 21. storočia). Tieto majú - poznám to z osobnej skúsenosti - neobyčajne vysoký stupeň sebahodnotenia, ale pri blížiacej sa komplexnej akreditácii v uvedených tabuľkách uvidia svoj skutočný obraz (napr. Prešovská univerzita 1.43 a 0.02, Univerzita M. Bela 0.69 a 0.71, Trnavská 0.64 a 0.10, všetko v percentách).
Ekonómiu čaká ešte dlhá cesta, aby sa z nej stala exaktná veda ako fyzika, alebo teória automatického riadenia. Či mladým ekonómom pritom pomôže viera v „jediného Hayeka“ nie som si istý. Možno im mohlo pomôcť:
1. hlbšie prepracovanie operačného výskumu ako zatiaľ jedinej bázy v zmysle exaktnej vedy.
2. vypracovanie dynamických modelov v stavovom priestore. Niečo ako bilančné modely Leontieffa, za ktoré dostal v roku 1972 takzvanú Nobelovu cenu. Avšak tieto modely musia mať o niekoľko rádov vyšší stupeň zložitosti. Nechcem nikoho podozrievať, ale ak za takéto modely si ekonómovia udeľujú ceny, tak potom v kybernetiky a teórii automatického radenia by sa to nositeľmi rôznych cien len tak muselo hmýriť.
3. ekonómia musí brať do úlohy politickú ekonómiu; sociálno-ekonomické systémy sú neobyčajne zložité kybernetické systémy a ako také nemôžu byť vytvárané uváženia takých príspevkov politickej ekonómii a filozofii ako sú diela Adama Smitha, Marxa, Hegela; základom takejto teórie musí byť matematika, ale nie tá klasická. Musí to byť kombinácia matematiky, fyzikálnych modelov a dialektiky. Najmä dialektická teória rozhodovania, ktorá je v úplných začiatkoch, môže byť tým nástrojom, ktorá z ekonómie urobí naozajstnú a nie „šamanskú“ vedu, ktorá funguje tak, že na základe niekoľkých ukazovateľov (HDP, Dow-Jonesov index, inflácia, úrokové miery, percento nezamestnanosti, bilancia zahraničného obchodu, ap.), metódou pokusov a omylov sa vlády, centrálne banky, MMF, ap. snažia generovať akčné zásahy do systému, ktorého dynamiku skoro nepoznajú a celé riadenia je len metódou pokusov a omylov a ma základe nejakých skúseností.
Politika ako prax kybernetiky
Evolučné procesy boli implicitne odjakživa skryté v princípoch a metódach kybernetiky (dnes hovoríme o evolučnej kybernetike). Kybernetika prešla vo svojom vývoji rôznymi etapami, pričom sa postupne strácal jej holistický integrujúci charakter. Celkom zákonite vznikali „nové“ smery, napr. neurónové siete, komplexné adaptívne systémy, či umelý život a samotná kybernetika akoby sa vytrácala. Asi dozrel čas sa vrátiť ku niektorým východiskám kybernetiky ako vedy o riadení zložitých systémov, prehodnotiť a integrovať nové pohľady najmä na zložitosť a evolúciu. Evolučnú kybernetiku môžeme definovať ako štúdium procesu variácie a selekcie zložitých systémov riadenia. Tento problém môžeme skúmať z dvoch stránok: kvalitatívne, ako vzniká úroveň riadenia v systéme, a kvantitatívnej, t j. ako systémy riadenia sa vyvíjajú. Evolučný vznik riadenia môžeme nazývať metasystémovou tranzíciou (viď Principia Cybernetica Project). Darwinova teória vysvetľuje vznik riadenia: prirodzená selekcia preferuje systémy, ktoré môžu prežiť napriek vonkajším perturbáciám a to sú systémy s riadením. Štúdium takýchto systémov z pohľadu, napr. uplatnenia spätnej väzby, môže nám odhaliť skúmané procesy evolúcie u hľadiska riadenia.
Evolučná kybernetika je spätá s novými disciplínami, napr. s evolučnými systémami (viď systémová teória evolúcie). Kým systémový prístup viac zdôrazňuje štruktúru systémov, kybernetika si viac všíma ich funkčnú a cieľovú stránku. V súčasnosti je veľmi aktuálny a populárny výskum v oblasti komplexných adaptívnych systémov. Tento je orientovaný na využitie matematických metód, napr. teórie chaosu a pod., ďalej fyziky a chémie. Viac-menej chýba cieľovo orientovaný prístup, funkcionálna stránka, hierarchické prístupy. Ide znovu o etapu objavovania exaktných matematických modelov a simulácií, avšak principiálne limity matematiky pri opise a riadení zložitých systémov sú dostatočne známe už dlho. Oveľa viac vplýva paradigma kybernetiky na také oblasti ako sú umelý život, multiagentové systémy, ktoré skúmajú problémy vývoja autonómnych cieľovo – orientovaných podsystémov (agentov). Samozrejme, že okrem vytvárania modelov a aplikácií vo vybraných oblastiach je potrebné venovať viac pozornosti teoretickým a filozofickým aspektom a aplikácií v oblasti humanitných vied; viď napr. rozvoj nových vedných oblastí ako sú evolučná epistemológia, memetika, apod. To umožní multidisplinárny výskum v smere naznačenom a realizovanom v projekte (Principia Cybernetica Project).
Systém, ktorý obsahuje veľké množstvo takýchto častí môžeme klasifikovať podľa klasika kybernetiky Stafforda Beera ako neobyčajne zložitý (Beer 1966). V tomto prípade Bar-Yam navrhuje použiť evolučný prístup (Bar-Yam, Y. 2000). Evolučný proces sa všeobecne chápe ako analógia súťaže v prostredí voľného trhu a vychádza z iteračného procesu postupných zmien. Existujú však zásadné rozdiely medzi evolúciou a procesom postupných zmien používaných v technike. Evolučný prístup vyžaduje existenciu viacerých odlišných systémov a zmeny sa vyskytujú súčasne a paralelne. Paralelné testovanie viacerých rôznych zmien vo viacerých systémoch a ich kombinácia je podstatne odlišná od konvenčných postupných inžinierskych prístupov. Odlišnosť je aj v tom, že proces projektovania vedie nakoniec ku jedinému riešeniu a nie ku paralelnej implementácii. Ďalšia odlišnosť evolúcie je aj v tom, že implementácia a testovanie sa vykonáva takpovediac „v poli“, v procese učenia prostredníctvom spätných väzieb s okolím. Evolúcia je najmä o zmenách v populácii organizmov v čase, pričom rozhodujúcu úlohu má kritérium efektivity (všeobecne známy pojem „fitness“). Vo všeobecnosti je evolúcia proces replikácie s s variáciami a následnou selekciou; to všetko na báze súťaže. V procese inžinierskeho projektovania, riadenia a výroby má však veľkú úlohu aj kooperácia. (Taktiež treba odlíšiť pojem evolučného projektovania a riadenia od použitia evolučných algoritmov ako prostriedku výpočtovej inteligencii pri klasickom projektovaní). Kooperácia a konkurencia sa vzájomne nevylučujú, najmä ak sa vyskytujú na rôznych stupňoch organizácie a riadenia.
Globálne problémy skôr či neskôr prinútia ľudstvo nájsť novú paradigmu riadenia spoločensko-ekonomických systémov. Čo ponúka kybernetika? Nemá zázračné recepty, ale môže ponúknuť metodológiu modelovania a riadenia neobyčajne zložitých (kybernetických) systémov. Základným predpokladom riadenia je existencia cieľa riadenia. Stanovenie alebo generovanie cieľa je prerogatívou človeka a robí sa spravidla na základe dlhodobých prognóz. Tie existovali a aj v súčasnosti existujú najmä vo vedeckej fantastike. Zatiaľ najúspešnejším pokusom v tomto smere bola metóda globálneho modelovania ktorú vyvinul Jay Forrester a jeho doktorandi v šesťdesiatych rokoch na MIT. Veľký úspech táto problematika získala najmä po vyjdení knihy D. Meadowsa Limits to Growth. Jay Forrester je elektrotechnický inžinier, v súčasnosti emeritný profesor, pracoval v oblasti teórie automatického radenia, dlhé roky bol vedúcim laboratória počítačov na MIT a od roku 1956 založil na Sloan school of Mangement skupinu System Dynamics Group a vyvinul metódu systémovej dynamiky. Načim zdôrazniť, že takýto pokus, využiť počítačové modelovanie na získanie dlhodobých prognóz, urobili práve v prostredí kybernetiky a počítačov.
Základným rysom mnohých, fakticky všetkých ekonomických, prognóz je predpoklad rastu; Stanislaw Lem to nazýva „ortoevolučná prognóza“. Základným rysom týchto metód je snaha viac-menej lineárne extrapolovať do budúcnosti tie možnosti, ktoré sa už v súčasnosti realizujú. Základným nedostatkom takýchto prognóz je najmä ich uniformita; akoby nejestvovali iné možnosti. Práve poukázanie ma iné možnosti, ktoré vyplývajú z metódy systémovej dynamiky, bolo a je veľkým prínosom. Práve tu načim hľadať súčasné koncepcie takzvaného trvalo udržateľného rastu. (Podrobnejšie viď esej Dejiny, súčasnosť a budúcnosť a knihu autora Kybernetika a manažment, Elfa, 2001). Hlavným rysom je ortoevolučnej prognózy je neustály demografický rast a nárast energetických zdrojov; pritom každému je jasné, že kapacita Zeme je konečná. Všetky reálne plány v ekonomike počítajú ako so základným predpokladom s kvantitatívnym rastom. Vyjadrením tohto predpokladu je práve rast HDP. V tomto smere je trhová spoločnosť derivátom tohto rastu. Ale aj iné druhy spoločensko-ekonomických formácií (napríklad Čína, bývalé krajiny reálneho socializmu, totalitné režimy) počítajú s rastom. Len ako perličku uvediem definíciu základného ekonomického zákona socializmu: hlavným cieľom socialistickej ekonomiky je zabezpečiť maximálne uspokojenie neustále rastúcich materiálnych a kultúrnych potrieb celej spoločnosti nepretržitým rastom a zdokonaľovaním výroby na základe najvyššej techniky. Ak by sme namiesto socialistickej dali trhovej, potom by to pokojne mohlo byť súčasťou hociktorého programového vybavenia hocijakej súčasnej vlády. Výsledky globálneho modelovania pritom ukazujú, že pri relatívne malom množstve kapitálu (od 3 do 5 percent globálneho HDP; pre predstavu, HDP vyspelého veta ja zhruba 30 000 miliárd dolárov) je principiálne vyriešiť úlohu riadenia v zmysle stabilizácie. To znamená, že premenné počet obyvateľstva, množstvo kapitálu, zamorenie prostredia, množstvo neobnoviteľných zdrojov - základné stavové veličiny Forresterovho modelu sveta – sa ustália na konštantných hodnotách (viď knihu Kybernetika a manažment).
Stanislaw Lem ako protiváhu ortoevolučnej cesty uvažuje hypotetickú ideu vytvorenia „sveta vo svete“, konglomerátu umelých podmienok ktorý by sa riadil systémom zákonov tohto vytvoreného sveta. Dôležité je to aj metodologicky; vynára sa aj iná možnosť oproti neoliberálnym predstavám. To znovu otvára problém cieľa ďalšieho vývoja civilizácie. Z toho čo sme už uviedli a ako poznamenáva aj Lem, ďalší rozvoj nezabezpečuje automaticky rast všetkých možných individuálnych slobôd; práve naopak, môže sa ukázať, že ďalší rozvoj a vývoj môže byť spojený so zavedením nových „zákazov“ (už v súčasnosti vidíme, že niektoré opatrenia pre boj s terorizmom prinášajú isté obmedzenia). V tomto smere je legitímna otázka, či demokracia ako spôsob riadenia spoločensko-ekonomických systémov zaručí riaditeľnosť neobyčajne zložitého systému? Môže sa ukázať, že „stabilizáciu“ a optimalizáciu rozhodujúcich „stavových“ premenných globálneho sveta (podľa zvolených kritérií) je možno dosiahnuť len „nivelizáciou“ členov spoločností, podstatnou redukciou napríklad slobody pohybu alebo aj obmedzením osobného vlastníctva, tejto posvätnej kravy kapitalizmu. Súčasné metódy riadenia ekonomík prevažnej väčšiny vyspelých štátov zatiaľ využívajú len spomínanú ortoevolučnú cestu vývoja. Neustály rast HDP, ale aj štátnych a iných dlhov, je prognózovaný na ďalšie desaťročia.
Riešiť problém na úrovni civilizácie si vyžaduje také informácie a znalosti, ktoré nám umožnia vyvinúť aspoň homomorfný model civilizácie, ktorý umožní pri stanovených cieľoch riadenie civilizácie ako kybernetického systému. Zatiaľ to asi nevieme. Avšak rozvoj vedy nám dáva nádej, že tieto problémy môžeme riešiť. V prvom rade je jasné, že kybernetický systém musí byť homeostat. Homeostáza je základný kybernetický princíp a môžeme ho prirovnať ku zákonom zachovania vo fyzike – všetky premenné systému ostávajú aj pri vnútorných aj vonkajších poruchách v predpísaných intervaloch. Ashby ako biológ zaviedol tento pojem páve podľa vzoru fungovania biologických systémov.
Z dvoch druhov zložitosti, evolučnej a umelej (vytvorenej človekom) vyplývajú teda aj dva krajné prístupy ku riadeniu zložitých systémov. Prvý, ktorý kopíruje evolúciu a je veľmi podobný tomu, čo hovoria neoliberálni ekonómovia. Nechajme všetko prirodzene plynúť a riadiace zásahy (štátu) majú byť minimálne. Ako často citujú Hayeka, neuznaného génia a ešte von Misesa (ktorí údajne dokázali „vedecky“ nemožnosť socializmu): ľudia zákonitosti, základné princípy života nevymysleli, len ich objavili. Druhá možnosť ako riadiť zložité a teda aj sociálno-ekonomické systémy je centralistický, ktorý maximalizuje zásahy štátu. Zástancovia najmä prvej možnosti ako papagáje odriekajú nacvičené poučky a ako píšem aj na iných miestach, podobá sa to na náboženské litánie. Zástancovia druhej možnosti dokázali v praxi, za sedemdesiat rokov trvajúceho experimentu, že centralistický plánovaný prístup nemôže byť úspešný. Samozrejme, v čistej forme sa obidve tieto možnosti nevyskytujú. Aj tie najúspešnejšie štáty kombinujú obidva prístupy. Evolučný, konkurenčný, trhový model zabezpečuje neustále sa obnovujúcu sa dynamiku systému a štátne zásahy v podobe kooperačných zásahov a regulácií umožňujú vyhnúť sa aspoň tým najväčším krízam. O obrovskej úlohe štátu v USA, Británii, Francúzsku, Nemecku, ap., snáď nikto nepochybuje.
Samozrejme, že neoliberálne koncepty, ktoré si berú za vzor biologickú evolúciu zabúdajú na jeden podstatný faktor: čas. Kým biologická evolúcia trvá štyri miliardy rokov a je darwinistická, kultúrna evolúcia trvá niekoľko tisíc rokov a je lamarckovská. Jednoducho prenášať koncepty sociobiologicky z jednej evolúcie do druhej je vážna metodologická chyba (podrobnejšie viď napríklad už spomínanú knihu o memetike od Susan Blackmore, prípadne Dawkinsove a Dennettove knihy).
Čo hovorí o riadení zložitých systémov kybernetika? Už klasici kybernetiky Walter Ross Asby a Stafford Beer sformulovali dva veľmi dôležité princípy (niekedy sa hovorí aj zákony) riadenia veľmi zložitých systémov. Prvý, princíp nevyhnutnej variety hovorí, veľmi jednoducho povedané, že len zložitosť (Ashby ju nazýva varieta) môže „zvládnuť“ zložitosť. Tento princíp sa nazýva aj princíp adekvátnosti systému a regulátora. Len zložitý regulátor môže regulovať zložitý systém. Uvedený zákon sa dá sformulovať aj matematicky a dá sa j dokázať. Metodologicky vyplýva z neho dôležitý dôsledok: zložité systémy nemožno riadiť jednoducho. Teda žiadne sedliacke rozumy a buchnutia do stola. Z uplatnenia tohto princípu tiež vyplýva, že ideálny regulátor (vzhľadom na poruchy z okolia) je takzvaný kompenzačný, alebo dvojkanálový, v otvorenom obvode. To si však vyžaduje izomorfný ( jednoducho úplne presný) model systému. To však v praxi nikdy nie je splnené, k dispozícii máme len homomorfný (približný, jednoduchší) model a preto musíme použiť riadenie so spätnou väzbou. Takže výsledné riadenie zložitých systémov je vždy kombinované. Má zložku cieľovú, programovú (vyjadrením je plán), kompenzačnú (vyžadujúcu si izomorfný model) a zložku so spätnou väzbou.
Druhý princíp, vonkajšieho doplnenia, odvodil Beer z Goedelových teorém. V systéme riadenia a rozhodovania môžu vzniknúť situácie a stavy, ktoré sú na danej úrovni „nerozhodnuteľné“ (napríklad štrukturálne zmeny dynamického systému si vyžadujú okrem spätnej väzby od výstupu doplnkovú spätnú väzbu od odchýlky výstupov želaného-etalónového modelu a výstupu reálnej sústavy). Túto druhú väzbu môžeme chápať ako nadradenú a ako „vonkajšie doplnenie“ do regulátora a teda ako vyššiu, nadradenú úroveň riadenia. Tento princíp je teda metodologickým základom hierarchických, alebo mnohoúrovňových systémov.
Uvedené princípy jednoducho dokazujú práve nemožnosť čisto trhového hospodárstva. Nakoniec okrem krátkeho klasického obdobia v 19. storočí sa nikdy v čistej forme nevyskytol. Práve naopak, najslobodnejšia kapitalistická krajina – USA – si po rôznych krízach a po krach v roku 1929, zvolila New Deal, cestu razantných zásahov štátu do ekonomiky a dodnes tomu nie je inak. Samozrejme z uvedených princípov vyplýva aj nemožnosť čisto plánovaného hospodárstva, teda riadenia bez spätnej väzby. To nakoniec sa ukázalo v krajinách reálne socializmu. Ako hovoril už Wiener, systém bez spätnej väzby musí skôr či neskôr skolabovať.
Ekonómovia majú teda objektívne veľmi zložitú situáciu. Musia navrhnúť také regulátory, ktoré svojou zložitosťou musia byť také zložité ako spoločnosť. To si vyžaduje urobiť značné pokroky nielen v samotnej ekonómii, ale aj v metodológii aplikácie prírodných vied na ekonomickú oblasť. Situácia je značne komplikovaná tým, že čisto ekonomické, izolované systémy neexistujú Vždy sú prepojené s činnosťou ľudí, ako riadených objektov systému ako aj riadiacich subjektov riadiacich systémov (regulátorov), čo je problém dnešného manažmentu. A práve v oddelení ekonomických systémov od „spoločnosti“ je v budúcnosti, zdá sa, možná cesta zvládnutia zložitosti sociálno-ekonomických systémov. Samozrejme, ekonómovia si najprv musia definovať predmet svojej činnosti. Ekonómia od Adama Smitha až po Marxa bola najmä politická ekonómia, teda jej súčasťou bola politika a boj o moc. Niektorí súčasní ekonómovia-politici radi argumentujú a pritom chcú znevážiť pomyselnú druhú stranu, presnými číslami, akoby ekonómia bola nejaká exaktná veda. Iní, najmä niektorí mladší, nechcú pripustiť fetišuzáciu ukazovateľov (HDP, inflácia a ako to volajú, iné agregáty), zásahy takzvaných sociálnych inžinierov (aj keď asi nikto nevie čo to asi je, najskôr nejaká ideologická floskula).
Za predmet ekonómie sa najčastejšie považuje využitie a rozdelenie zdrojov (ak to ide tak optimálne). Jednoducho miešajú sa dve roviny: tá, v ktorej platia „presné čísla“ a iné agregáty a tá politicko-ekonomická. Jeden mladý ekonóm z nejakej hayekovskej nadácie v rozsiahlom rozhovore sa na otázku predmetu ekonómie okrem tradičnej odpovede o rozdeľovaní zdrojov zamýšľa nad tým, čo je ľudské šťastie, že neexistuje „ľavicový ekonóm“, a že ekonómia je hlavne o akýchsi „incentives“ (údajne sa to nedá preložiť do slovenčiny). Druhý, pracujúci v Bruseli a orientovaný asi trochu naľavo, hovorí, že ekonómia je hlavne spoločenská veda a je „o myslení“ Takéto debaty poznám, viem čo je to si prečítať nejaké múdrosti nejakého „seniora“ a stotožniť sa s nimi. Pritom je jasné, že ide o neskutočnú metodologickú skrumáž, o chaos a zmätok v základných pojmoch. Nechcem byť zlomyseľný, ale asi to verne odráža úroveň výskumu na ekonomických univerzitách a fakultách (viď vyššie). Všetky tie reči o šťastí, o myslení, incentives, ap., len vyjadrujú neochotu, alebo možno neschopnosť zaoberať sa naozaj exaktnými problémami, ktoré majú exaktné výsledky, ktoré sa dajú overiť a falzifikovať. Všetko ostatné patrí do filozofie, politiky, alebo do politickej ekonómie, ale o je úplne iné kafé. Samozrejme, tých akože mladších a „múdrejších“ ekonómov možno viac láka táto oblasť, ale potom načim ísť do politiky. Je jasné, že ekonómia sa musí ako exaktná veda opierať hlavne o operačný výskum, ktorý má kybernetický pôvod, čiže ísť cestou ako to bolo už pri zrode kybernetiky, akejsi ekonomickej kybernetiky. Takáto ekonómia nemôže byť „politickou ekonómiou“. Ak chce byť ekonómia exaktnou vedou, musí riešiť, podobne ako biológia, problém neobyčajnej zložitosti. A preto musí prekročiť svoj vlastný kruh. Musí, alebo by mala využiť, dostupné metodologické a filozofické zdroje, už dosiahnuté výsledky v kybernetike, informatike, umelej inteligencii a samozrejme, biológie a z hľadiska manažmentu najmä psychológie. Isteže, je to cesta náročná, ale „dumky“ o myslení, incentives a ľudskom šťastí to nenahradia. To neznamená, že nenačim myslieť a nezamýšľať sa na filozofických a metodologických aspektoch ekonómie ako vedy. Naopak, to je povinnosťou každej špeciálnej vedy a teda aj ekonómie ako špeciálnej vedy s definovaným objektom a predmetom skúmania.
